Vyviezli sme sa na štvrté a zaklopali. Po chvíli sa otvorili dvere a prvé, čo sme začuli bolo: „Dajte sem papiere a choďte sa zaregistrovať.“ To ale bude – pomyslel som si, zase nejaká nepríjemná osoba v bielom. Vrátili sme sa späť a po krátkom čakaní nás zavolali dnu.
Doktorka (alebo sestrička) prehodila na detskú nôtu. Vyťahovala slovné hračky ako pes – Filipes alebo cica-mica-parádnica. A EEG prístroj oslovovala familiárne Fedor. Anetka sa bez obáv posadila do kresla, dostala na hlavu tú divnú čiapku a otvorila rozprávkovú hraciu knihu. Dobrá teta v bielom všetko komentovala a hádzala pritom detské žartíky a hádanky, ktoré som už aj ja zabudol z môjho vlastného detstva. Medzitým nás vehementne presviedčala, že biela krava dáva mlieko a hnedá kakavko. Musím povedať, že tak prívetivého človeka so vzťahom k deťom som ešte nikde v nemocnici nestretol.
Ani sme nevedeli ako tých zhruba dvadsať minút preletelo. Z ambulancie sme vyšli o gumový cukrík spokojnejší a celkovo s úsmevom.
Čakali sme na výsledky.
Po čase sme zistili, že oproti nám sedí tiež dievčatko Anetka, ktoré má toľko rôčkov ako my. Nemala vlásky a na záhlaví sa jej vynímala asi päť centimetrová jazva. Zato mala krásne modré oči a hlas. Malá bojovníčka. Nachvíľu sme sa prihovorili, neodvážil som sa spýtať na diagnózu, len som im zaprial veľa zdravia pri lúčení.
Keď som potom Anetke česal vlásky, zdalo sa mi, že tatkovi druhej Anetky vyšli slzy. Boli tam obaja rodičia so svojím pokladom. Ktovie, čím všetkým si už prešli. Aj my už vieme, čo je to vidieť vlastné dieťa trpieť, aj keď sú to len klasické choroby a vysoké horúčky.
Anetka to neriešila – zaujato komentovala rozprávku na tatkovom mobile. Starosti majú byť pre nás dospelých, aby deti mohli žiť šťastne.
Tak skoré uzdravenie, naša menovkyňa Anetka a klobúk dole pred Vami, pani doktorka!
