Presnejšie v hoteli Hydrostav, sotva dva kilometre vzdialenom od malebnej dedinky na vínnej ceste. Vínko však nebolo to, čo spojilo dva tímy dobrovoľníkov (z neziskovej organizácie IMA a z firmy Dell), aby sa pokúsili zabaviť takmer 40 detí na štyri dni. Tie pricestovali doslova zo všetkých kútov Slovenska – Prakovce pri Gelnici, Námestovo, Rača a Revúca.
Zakiaľ uháňali vlakom na západ, my sme sa nalodili do starého Favorita kolegu Riša, ktorý celý projekt spískal a aj nemalé bubáky získal. A potom už ako sa hovorí: „Dejte mi lidi a já to udělám.“ Tí nadšenci sme boli my kolegovia z Dellu. Do Častej sme sa privalili v dobrej nálade. Onedlho nato prišli chlapci z IMA s dodávkou plnou techniky (počítače, stroboskopy, mix pult) a všelijakých divných vecí (laná, fakle). Decká sa mali na čo tešiť! Samozrejme aj my.
Po krátkom úvode sa dali na rozoberanie počítačov rozličných veľkostí, pri ktorom im asistoval Braňo, odborník na slovo vzatý. Ešteže boli už predtým pokazené, lebo tu nezostal kameň na kameni J. Večer sme zakončili zúrivým bubnovaním na tridsiatku afrických bubnov. Touto nesporne zaujímavou aktivitou nás sprevádzal profesionálny hudobník Tono. S deťmi to zjavne vedel, aj keď niektorým sa ani za ten svet nedalo vysvetliť, že cieľom nie je zničiť bubon J.
A tak nastal večer a ráno, deň druhý. Rozdelili sme ich do troch skupín a začali sa workshopy. Tu už prestávala všetka sranda. Ďuri ich zasväcoval do tajov fotografie a jej úprav, Tono si zobral na paškál mladých muzikantov a ja s kolegom blogerom Dávidom zase workshop o blogovaní. V prestávkach, keď sme zbierali posledné zvyšky síl, sa aktivity ujali chalani z IMA s rôznymi netradičnými hrami. Večer sme nemohli zakončiť inak ako detskou diskotékou s účasťou vedúcich. K tomu sme pridali malú karaoke show, kde jednoznačne dominoval Elán... deti asi moc pozerajú telku.
Po zaberáku v podobe workshopov sme začali v sobotu pozvoľne olympiádou. Mal som na starosti súťaž v chodení na chodúloch. Skoro ráno som vybehol z hotela, že si to vyskúšam. S hrôzou som zistil, že mi to vôbec nejde. A tak sa stal cap záhradníkom. Nakoniec som sa to za pochodu trochu naučil. Decká boli šikovnejšie ako ja a hlavne bola veľká sranda. A to ich ešte čakali „šialenstvá“ ako lanová dráha, skákanie za roh alebo ťahanie lana uviazaného o stĺp.
Po obede mali pre zmenu využiť veci odpozorované na tvorivých dielňach. Z našich detí stali fotoreportéri, ktorí behali po okolí, akože nenápadne fotili vedúcich, aby mohli vytvoriť svoje prvotiny na blogu alebo v editore.
My sme si zatiaľ vďaka Tomášovi vyskúšali Mission Impossible v podobe spustenia sa na lane ponad potok. Tomáš ako nadšený vyznavač extrémnych športov vymyslel pekelný mechanizmus kladky a už to šlo. Ako spieva Hozna Nedvěd – „...dolú to jde tak strašne snadno“. Večer sa všetky práce mladých blogerov a súťaže vyhodnotili. Každý však dostal na pamiatku tričko a nejakú sladkosť.
Veríme, že si decká v podobe zážitkov odniesli oveľa viac. Za seba môžem povedať, že ma tieto štyri dni, strávené so super ľuďmi, veľmi obohatili a priniesli mi nový vietor do plachiet.
Na záver chcem poďakovať úžasným kolegom z Dellu – Rišovi, Ďurimu, Mišovi, Braňovi, kamošovi Marekovi, super chlapíkovi Tonovi, milej Nadine z Nemecka, ktorá má lepšiu slovenčinu ako naši politici a chalanom z IMA – Relovi, Ivanovi, Tomášovi, Maťovi a Spíďovi. A vlastne všetkým, ktorí nás podporili v akcii pre deti Slovenska.
foto - autor
A na záver jedna perla z blog workshopu. Dievčatá to poňali mierne recesisticky.
