Aj včera, išiel som sa prejsť mestom a znova som zachytil ten známy závan. Z otvorenej brány do starého tehlového domu, ktorý má už dobrých šesť krížikov. Hneď sa mi vynorili spomienky.
Spomienky na detstvo, keď moja babka s dedom bývali v Starom meste na najvyššom podlaží domu z 50-tych rokov. Vchádzalo sa doň drevenou bránou v šere podjazdu, ktorý umožňoval prechod do dvora. V tom čase vo dvore neparkovalo žiadne auto, dokonca ani pred domom nebolo problém zaparkovať. Aj tak sme chodili k babke autobusom číslo 54. Vždy sme sa so sestrou veľmi tešili... na chlebíčky so šunkou, na známu žltú malinovku, na strýka Petra, s ktorým som na veľkej okennej parapete rozložil všelijaké mapy vesmíru a zošity a hrali sme sa na kozmickú loď, písali sme si nalietané kilometre a planéty a ja som s ním mohol stráviť celé hodiny.
Už vtedy som vnímal, že ten dom má inú vôňu ako naša nová bytovka v Petržalke. Bolo to cítiť najmä v lete, keď zo zeme sálalo teplo. Ale nebolo to len teplom. Teraz viem, že som tam cítil vôňu domova, prijatia a pre nás deti aj čaro niečoho tajomného. Nikdy som sa neodvážil do pivnice, vždy som radšej rýchlo vybehol tých stopäť schodov až na piate poschodie a známym rytmom oznamoval babke a dedovi, že sme prišli.
Kto čítal niekedy Foglara a vie aké to muselo byť, keď Rychlé šípy objavovali tajomné Stínadlá, ten vie, o čom hovorím.
Niekedy je dobré si len tak zaspomínať, aspoň nakrátko :-).
