Napriek istým obavám, to ešte nezrujnovalo moju peňaženku:-). A potom to prišlo... prvé dieťa. Bol som šťastný, že môj zamestnávateľ si to „všimol" a ja som už domov nosil trochu viac. Plienky, mlieko, bodyčka, hrkálky, postieľka, hračky, svetríky, dupačky, fusaky, kočík a potom ešte raz plienky...
Ale nie o tom som chcel. Dnes by som sa chcel s vami podeliť o to ako prežívam „byť otcom". V mysli sa mi vynárajú obrazy, niekedy radostné, inokedy trochu smutné, pocity vďačnosti, zadosťučinenia, ale aj únavy, strachu a potom znova šťastia.
Obraz prvý - som tato!
Priletím do ružinovskej pôrodnice. Nie, ešte to nebude, sestričky ma posielajú domov, manželka ma volá späť. Tak priletím znova. Vraj môžeme rodiť aj zajtra. Nakoniec predsa dnes. Sedím pred pôrodnou sálou, jednej mamičke práve odtiekla plodová voda. Priamo predomnou. Cítim sa trápne. Pomáham ako sa len dá, držím ruku, dýcham s tou mojou, povzbudzujem. O 19:08 je na svete! Anetka. Uzlíček šťastia, ktorý ako prvý beriem na ruky. Oči sa mi lesknú. Som tato!
Obraz druhý - tato nie je mama:-)
Máme necelé dva mesiace, mama ide do kostola. Zostávame sami. Anetka plače, nedá sa utíšiť. Nič nepomáha. O chvíľu nás počuje už celá bytovka. Preváram vodu v kanvici plnej vodného kameňa a dávam jej piť. Nepomohlo. Plač sa stupňuje. Úpenlivo pozerám na digitálny budík a rátam každú sekundu. Mama je späť - sme zachránení!
Obraz tretí - učíme sa chodiť
Robíme prvé krôčiky. Pomaly kráčam desať metrov za naším bežcom ako hrdý tato. Mamina vyplešťuje oči z okna a kričí na mňa, aby som ju držal za ruku. Ale ja nie - verím svojej dcére. Nakoniec prídeme domov bez úrazu.
Obraz štvrtý - tatko vie lepšie hovoriť rozprávky
Byť tatom je o mnohých pocitoch. A pre mňa jeden z najkrajších je ležať zababušený pod perinou a rozprávať svojej ratolesti rozprávky. Najprv z knižky, potom spamäti a nakoniec si vymýšľať len tak z hlavy. „Tatko, ty vieš lepšie rozprávky ako mamina!" - tomu sa hovorí pochvala.
Obraz piaty - detské odpisy
Už hodinu sa snažíme zaspať. Vtom počujem spod periny hlas - „tatko, chcem papať". Ja rezignovane: „A ja chcem hodinky s vodotryskom". „A aký by mal byť ten vodotrysk - modrý, červený alebo zelený?", počujem odpoveď.
Obraz šiesty - Mamina leží v nemocnici
Hrozí nám predčasný pôrod a maminu nám zobrali do nemocnice. Nevieme na ako dlho. Mamičky na ihrisku sa ma snažia povzbudiť. Anetka je prvýkrát bez mamy. Vymetáme ihriská, beriem si dovolenku a pripravujem sa na uspávanie ako z hororu. Napodiv - dieťa mi zaspáva vždy do 10 minút. Cítim ako mi stúpa sebavedomie a ďakujem Bohu. Maminu nám prepúšťajú po štyroch dňoch, ale musí ležať až do pôrodu. Mne sa začína zaujímavý dvojboj - ráno s dieťaťom na výlete a ihrisku a poobede v práci. Pomáha celá rodina.
Obraz siedmy - Vianoce
Narýchlo balím darčeky, mamina zaujala pozornosť. Idú hľadať Ježiška do izby. Ja sa z inej izby vyrútim a rýchlo ich hádžem pod stromček jeden cez druhý. Anetka prichádza. Zmôže sa len na dve slová: „Ja nechcem." Neveriacky sa na seba pozrieme. Potom jej zažiaria očká a začne trhať papiere, ktoré som ja dve hodiny balil. Moje darčeky nechávam nerozbalené, hráme sa s dreveným vláčikom, češeme bábiku, pozeráme nové rozprávky. Vidieť radosť detí je na nezaplatenie.
Obraz ôsmy - Už sme štyria!
Opäť cesta do pôrodnice. Už to nie je taký stres, aj keď o rutine vravieť nemožno. Naša Veronika je na svete. Bábo ako sa patrí. Ja sa však nevraciam domov piť s kamošmi, ale strážiť dieťa. Tie štyri dni už máme spolu natrénované. Nakoniec je z toho dní osem kvôli žltačke, ale my to zvládame ľavou zadnou. Byť otcom je krásne!
Obraz deviaty - týždeň na Kramároch
Máme znova štyridsiatky. Dehydratácia. Vezieme sa v záchranke. Ja a Anetka - stará dvojka. Ja prvýkrát v živote vo svojich 32 rokoch. Ona už asi tretíkrát. Sedí mi na kolenách, čelo jej horí. Vstupná prehliadka, ďalšia na oddelení. Veľa sestier, doktorky, kanyla do útlej rúčky. Mám slzy na krajíčku, ale ja som tam ten, ktorý musí byť silný. Zaspáva, budí sa na kašeľ. Na druhý deň vracia. Premieňam plachty, všetci sú milí, sestrička mi pomáha. Spíme na jednej posteli, schúlim sa v rohu, trasie ma zimnica, mám skoro 39C. Anetka našťastie veľa spí, čítam po stýkrát tú istú rozprávku, zbytočne ju prosím, aby pila a jedla. Nesmiem sa zlomiť, nemôžem ju opustiť, som jej tatko, jej veľký ochranca, ako ma niekedy volá.
O týždeň ideme domov na reverz, mám o štyri kilá menej. Anetka sa lieči doma ešte ďalšie dva týždne.
Obraz desiaty - Výtvarná
Začali sme s krúžkami. Ja ju vozím na výtvarnú do CVČ. Pani učiteľka ich berie do triedy, ja otváram knihu. Oproti mne si sadá sympatická tehotná mamička a ďalší chlapík. Spokojne sa usmejem - cítim sa ako „starý foter", veď moja princezná už chodí na krúžok.
Aké je to byť otcom?
Byť otcom je neopakovateľné. Je to niečo, čo si treba prežiť. Je to náročné, zodpovedné, plné povinností. Ale aj radostné, rozprávkové, nežné, prekvapujúce. Som tatko, tatík, tatinko, ocko, tatúšik, ocinko... občas aj ta-ta.
Som veľmi vďačný za naše dve princezné. Môžem byť ich oporou, ochráncom, sprievodcom v živote, učiteľom, kamarátom. Pevnou skalou, o ktorú sa môžu oprieť. Rozvážnym radcom, za ktorým hádam prídu po radu. Ale najmä milujúcim otcom.
PS - niekedy mám pocit, že život je ako rýchlodráha. Ráno, večer, práca, víkend, nákupy, kostol, práca a znova dokola. Len otcovstvo mi dáva pocit, že tá rýchlodráha je niekedy rozprávková.
Venujem všetkým mamám a otcom.
