Máš povesť vtipného človeka, nenájde sa nejaký moderátorský vtip?
Moderátorský asi nie. Ja dosť bojujem s povesťou vtipného človeka. Všade chodím s jemným stresom, že ľudia očakávajú niečo strašne vtipné a ja si myslím, že vtip je vec spontánna. Závisí od mnohých okolností, preto by som túto povesť rada držala v miernosti. A moderátorských vtipov je o dosť menej ako o Záhorákoch alebo blondínkach.
((1))
Vyštudovala si kulturológiu. Ako sa dá dostať s takouto školou do šoubiznisu?
Ja som bola v šoubiznise už predtým. Na strednej škole som pracovala na relatívne dosť veľký časový úväzok v Teleráne, kde som robila rôzne príspevky a redaktorskú prácu. Keď som skončila strednú školu, vedela som, že popri práci si chcem spraviť výšku. Tú som potom skôr prispôsobila mojej profesii. Hľadala som niečo, čo mi dá kultúrno-duchovný background.
Čím si zaujala na konkurze do Fun rádia?
To neviem. Bol to posledný veľký konkurz do Fun rádia. Potom sa už robili len menšie na jednotlivé pozície. Prihlásila som sa na poslednú chvíľu. Pre mňa ako verného poslucháča Fun rádia do bola utópia ísť tam pracovať. V Markíze som sa po troch rokoch už nemala kam posunúť, tak som poslala životopis do rádia. Dostala som sa do užšieho výberu. Nakoniec z toho vyšla Vera Wisterová a ja, s tým, že treba na nás výrazne popracovať. Tiež bolo pre mňa výhodou, že som predtým nepracovala v nijakom rádiu. Je to totiž veľmi počuť, kto je z akého rádia.
Na jednej strane výhoda, na druhej strane asi tréma.
Všetko je len vec času a zvyku. Zo začiatku to bola obrovská tréma, potom stále menšia a teraz už nemám v rádiu žiadnu trému. Možno, keď máme hosťa, o ktorom neviem tak veľa, prípadne je z oblasti, v ktorej sa necítim doma. A tiež mám veľký rešpekt z ľudí, o ktorých sa hovorí, že rešpekt treba mať. Bojím sa, že sa opýtam nejakú hlúposť.
Prejdime k hosťom Fun rádia. Ako si spomínaš na to, keď ste učili Mira Žbirku dýchať antihélium?
Vtedy som sa tiež mierne bála. Miro Žbirka je veľmi príjemný človek, preto si všetci myslia, že s ním môžu byť kamaráti. A on potom z toho môže byť nervózny. Bála som sa, že sa nahnevá, že na neho skúšame všelijaké pubertálne žarty. Ale tým, že on má taký štipcový hlas, celkom ho potešilo, že zrazu rozpráva hlbokým hlasom. Antihélium si naozaj užíval. Hovoril vety typu „Zničím vašu galaxiu“ a podobne. Myslím, že ho to celkom pobavilo. Bolo to iné ako tých milión rozhovorov, čo už urobil.
Bol na druhej strane hosť, ktorý nezvládol vašu srandu v rannom Run Fun-e?
Ja si myslím, že my nejdeme do extrémnej srandy. Rozhovor má byť zaujímavý, napríklad aj tým, že je niekto vtipný. Takisto sa šíri mýtus, že si robíme strašnú srandu z hostí, ale ja si myslím, že strašná sranda vyzerá úplne inak. A už vôbec si nerobíme z ľudí posmech. My len máme radi veselú komunikáciu. A keď hosť na ňu pristane, je to veselá komunikácia v trojici, bez toho, aby tam bol jeden za obeť.
Sú samozrejme hostia, ktorí sa na nás nevedia naladiť, ale aj tí môžu byť zaujímaví. Napríklad taký Daniel Landa, ktorý je podľa mňa extrémne zaujímavý človek, je úplne mimo našej vlnovej frekvencie.
Je to celé o improvizácii?
Všetko je improvizácia, ktorú beriem ako tréning. Mám isté záchytné body a okolo nich improvizujem. Je to väčší adrenalín a Fun rádio je ideálnou platformou. Ale aj improvizácia by mala byť založená na príprave.
((2))
Spolupráca so Sajfom je asi najviac medializovaná.
Ťažko povedať. Spolupráca so Sajfom funguje na každodennej, dlhoročnej a kamarátskej báze. Je intenzívna a mám ju rada. Niekedy sa desím, čo to spraví s naším kamarátstvom, keď raz prestanem robiť v rádiu.
Raz si sa vyjadrila, že ste museli byť dvojičky v minulom živote. Veľa ľudí zabŕda, či to nie je viac ako kamarátstvo.
Ľudia zabŕdajú do všeličoho a my sme už zvyknutí. Nechávam ich, lebo mi tým neubližujú. Ak je to pre nich zaujímavá aktivita, tak v nej môžu pokračovať. My sme naozaj veľmi dobrí kamaráti.
Čo ťa dokáže v živote najviac pobaviť?
Pobaviť? Myslím, že je to Sajfa. On je veľmi zábavný. Celé dni si scénkuje a do svojich scénok zapája aj okoloidúcich ľudí, ktorí na to nie sú pripravení. Je to niečo veľmi svieže a uvoľňujúce v jeho prejave. Niekedy samozrejme aj prestrelí. Myslím však, že je dobré, keď niekto rozumným spôsobom posúva hranice.
Pobavia ma aj zábavní ľudia a konkrétne vtipné záležitosti, filmy alebo divadelné predstavenia. Teraz mám obdobie, keď si pozerám všetky hry od Cimermana.
Takže čo sa týka relaxu, hudba a film?
Hudba maximálne na relax v aute. Príliš ju neanalyzujem. Keď idem niekam, je to skôr so starým otcom na vážnu hudbu alebo koncert. Je to jedna z mála aktivít, na ktoré ho môžem vytiahnuť.
Do kina zájdem na čokoľvek. A divadlo mám pobehané po celej Bratislave. Mám rada atmosféru divadla a keď človek vidí dobre hrať herca, je to silná energia.
Je moderovanie istým spôsobom herectvo?
Myslím, že nie. Moderátor by mal moderovať sám za seba. Aj ľudia, ktorí si objednávajú moderátora, by mali od neho očakávať to, akým je, nie aby niečo urobil veselšie alebo serióznejšie. Nemám rada, keď ma zavolajú na galaprogram a povedia mi: „Prosím vás, robte to vážne.“ Moderátor by rozhodne nemal nič hrať.
To znamená, že hlavnou devízou je vklad vlastnej osobnosti.
Keď ten vklad za niečo stojí, tak hej. Nie vždy to tak musí byť.
Čo ťa dokáže rozplakať?
Niekedy detaily. Človek má veľa práce a keď si uvedomí, že jeho existencia má ďaleko od života, vtedy mu je do plaču. To je skôr od vyčerpania a stresu. Potom stačí aj malý detail ako pohľad na šťastnú rodinku, ktorá sa prechádza v meste. Štandardnými rozplakávačmi sú aj filmy, pesničky a ľudia.
Pôsobíš na mňa dojmom hlbokého alebo hĺbavého človeka. Ako sa s takouto povahou dá prežiť v šoubiznise? Raz si sa vyjadrila, že ľudia v tejto oblasti nie sú takí povrchní ako sa môže zdať.
Myslím si, že šoubiznis je taká istá vzorka ako iné profesie. Aj tam sú ľudia povrchnejší, menej povrchní, citlivejší alebo menej citliví. Ľudia, ktorí sú v šoubiznise veľmi citliví a napríklad berú drogy, zrejme nezvládajú ten nápor, práve kvôli svojej citlivosti.
Ľudia sú veľmi rôzni a žiadna oblasť sa nedá generalizovať. Ja som síce dosť hĺbavá, ale pracujem našťastie v zábavnej časti šoubiznisu. Ráno sa „vyrehocem“ v rádiu aj vďaka Sajfovi a je to pre mňa skôr liečba.
((3))
Spomínala si drogy. Z moderátorského prostredia je známa Tereza Pergnerová. Ako ty zvládaš popularitu? Keď sa ľudia idú kvôli tebe zblázniť.
U nás sa ľudia kvôli mne nejdú zblázniť. A vôbec nie v Bratislave. Skôr sú to obavy, že ak ma niekto uvidí napríklad na diskotéke, o pár dní to môžem nájsť v novinách. Človek si teda nemôže dovoliť hocičo. Ale mne to až tak nechýba.
Ako hodnotíš Superstar po troch rokoch? Čo ti to dalo?
Každá časť mi dala niečo iné. Tá tretia mi dala vedomie, že vždy sa dá urobiť niečo ešte lepšie. Programy typu Superstar je na jednej strane ľahké moderovať, na druhej strane je to zložité v tom, že ide stále o to isté. Pol roka sa nemení téma a ani ľudia. V rádiu je to raz herec, inokedy doktor alebo psychiater. V Superstar dookola Berkyová a Mirgová a musím sa s nimi vedieť o niečom porozprávať. Tým však nechcem povedať, že tí ľudia by boli nekomunikatívni alebo nezaujímaví.
Čo sa týka Let’s Dance – zrejme podobný zábavný formát?
To je o niečom inom. Ľudia, ktorí tam pôsobia, sú väčšinou zdatní v brandži a vedia komunikovať. Niekedy som však prekvapená ako ťažko nám ide komunikácia. Myslím, že v jednotke boli komunikatívnejší. Okrem tanca prispeli aj príjemným rozhovorom, ktorý chápali ako šancu získať sympatie. Pre mňa je to úplne iný typ práce. Navyše spoločenský tanec ma fascinuje, v podstate si to užívam. Ďakujem Bohu, že môžem zažívať takúto rozprávku, na ktorú budem v starobe spomínať.
Vyjadrila si sa, že by si si tam dokázala zatancovať.
Určite. Myslím, že mám na to relatívne talent, že nie som drevo. Určite by som do toho išla. Vedieť tancovať spoločenský tanec musí byť euforické.
Ako ľudia vnímajú improvizačné dialógy s Pycom?
My tak veľa spolu nekomunikujeme, skôr každý si rieši svoj rozhovor so súťažiacimi.
Je ľahšie pre teba robiť rozhovor s nejakým doktorom, na ktorého sa musíš pripraviť, alebo s niekým, kto je mediálne známy a rád rozpráva vtipné historky?
Je to veľmi rôzne. Často to nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Aj neznámi ľudia sú veľmi zaujímaví. Zatiaľ sa nám podarilo takmer z každého niečo vytĺcť. Mali sme možno 2-3 meganudné rozhovory. To sa ale nedá kategorizovať.
Zaujalo ma, že si sa zapojila do kampane Fair Trade, ktorú fotila Táňa Hojčová. Čím ťa oslovila, že si dokázala v nej skriviť svoj nos?
Myslím, že nos už skrivený bol, len som doladila tvár. Tým, že je človek známy, oslovujú ho s mnohými aktivitami. Skôr musím selektovať, ku ktorej sa pridám. Ak by som všetko prijala, robila by som možno štyri charitatívne akcie denne.
S Fair Trade ma oslovili, keď otvárali obchod. Táto pozitívna myšlienka je relatívne málo známa. Otvorila som im obchod, dali sme niečo do vysielania, aby sa zvýšilo povedomie. A nabehnúť na hodinku do ateliéru ma nezabilo, takže som až takú obeť nepriniesla. Bol to celkom dobrý nápad ako na to upozorniť.
Kde by si sa dokázala angažovať viac ako sa len odfotiť alebo podpísať?
Sú 3-4 nadácie alebo aj konkrétni ľudia, ktorým sa viac venujem. Tí vedia, že keď mi zavolajú, tak to vezmem, ak mám čas. Mám svoje združenia ako Úsmev ako dar alebo Mačky SOS, pretože všetko ide na detičky. Potom sú to skupiny ľudí, ktorým sa venujem a aj stíham sledovať ako sa to vyvíja. Človek by sa mal veciam venovať poriadne. Keď je súčasťou mnohých charitatívnych aktivít, verejnosť nevie čomu má dôverovať.
Viem, že nerada tieto aktivity medializuješ. Pracuješ na onkológii ako dobrovoľník?
Nie je to dobrovoľnícka práca. Existuje jedno združenie, ktoré sa volá Klub detskej nádeje. Sú to zväčša mladí ľudia, ktorí chodia navštevovať decká na oddelenie a trávia s nimi čas, pretože tam je občas veľká nuda. Robia pre nich onkotábory alebo kardiotábory. Ja som sa tam dostala vďaka jednej dievčine, ktorá bola chorá a chcela vidieť mňa a Tomáša. Jej známa mi zavolala, či by sme tam neprišli. Zoznámili sme sa s jednou sestričkou, ktorá je úplne úžasná a s ľuďmi z Klubu detskej nádeje. Potom som si uvedomila, že prečo by som tam nemala prísť aj inokedy. Nemyslím si, že je to veľká obeť prísť raz za mesiac na tri hodiny. Niekedy je to čudné, lebo oni sa cítia veľmi zle a moja návšteva ich nevytrhne z biedy. Inokedy ich to poteší, že ma uvideli. Niektoré decká ma majú ťažko v paži (smiech). Niekedy sa človek porozpráva s rodičmi, ktorí sú veľmi obdivuhodní ako to zvládajú. Povedala by som, že som skôr nazrela k ľuďom, ktorí tam trávia oveľa viac času a prinášajú oveľa väčšie obete.
Ako ty vnímaš detské utrpenie?
Každého človeka vnímam veľmi individuálne. Aj deti alebo starých ľudí. Nemôžem povedať, že mám rada starých ľudí, lebo sa medzi nimi nájdu aj nepríjemné typy. Preto aj tam vnímam každé dieťa inak. Utrpenie toho, ku ktorému mám bližšie, vnímam oveľa viac. Avšak prvé, čo som pochopila, keď som prišla, bolo, že nikoho tam nezaujíma moja ľútosť a onosené plyšáky, ale úplne normálny prístup, rozveseliť tie decká, pretože smiech naozaj lieči. A povzbudiť ich. Musím povedať, že párkrát som odtiaľ odchádzala zrútená, keď som vedela, že s deckami, ktoré poznám dlhšie, je už zle. Vtedy to nebolo bohviečo. Aj keď to znie čudne, niekedy je tam zase dobrá zábava. Vtedy som tomu rada.
((4))
Napísali ste so Sajfom knihu. Je ťažké dať bonmoty z rádia na papier?
Nie, pretože toto sme najprv písali. Nebolo to niečo, čo by sme „vyhalucinovali“ do éteru. V popoludňajšom vysielaní sme mali rubriku, v ktorej sme chceli ľuďom poradiť v typických situáciách ako je zjavenie Panenky Márie v púšti Gobi alebo pri odstraňovaní kečupových fľakov z televízora. Skrátka, vymysleli sme si absurdné situácie a k nim ešte absurdnejšie rady. Máme radi tento typ humoru, hravosť a úletovosť. Nebaví ma humor, ktorý má logiku a pointy.
Ako by si riešila absurdnú situáciu ty? Napríklad ideš po ulici a z bavoráku vyskočí Mečiar, ktorý ťa prosí, aby si išla do jeho strany...
Akože ja by som mala ísť do politiky?
Napríklad. Tvoj otec bol v politike...
Otec bol v politike. Ja síce hovorím: „Nikdy nehovor nikdy“, ale zatiaľ mi to nič nehovorí. Na politiku som aj málo rozhodná.
Vyzeráš ako človek s talentom na všetko. Vieš si predstaviť niečo, čo by si naozaj nedokázala robiť?
Dovolím si tvrdiť, že Váhy majú v mnohom cit pre vec. Keby som sa niečomu začala viac venovať, asi by som isté nadanie nadobudla. Okrem vzpierania a modelingu na Niveu by som to asi do istej miery zvládla. Zase nevýhodou Váh je, že na nič sa nevieme vrhnúť naplno.
Čo sa týka modelingu, na internete sa objavila reklama „Adela je už pripravená. Ste aj vy pripravený na Miss 2007“. Si často oslovovaná na podobné reklamy?
Ale veď ja som to moderovala. To bola upútavka.
Nezdá sa mi, žeby som ťa videl napríklad v reklame na jogurt.
Nie, toto bola upútavka na Miss. Jediné dve televízne reklamy, čo som robila, boli na Českú poisťovňu. Tie boli celkom milé a je to produkt, za ktorý sa človek nemusí hanbiť. A boli za to aj celkom slušné peniaze. Keby ma oslovili aj s iným produktom, nemám s tým problém. Zatiaľ to boli šperky a chipsy a iné letákové verzie. Myslím si, že keď už reklama, tak poriadna, nie byť na letáčikoch.
Známi ľudia a herci radi účinkujú v rôznych reláciách. Ako si spomínaš na Vilomeniny so
Sajfom?
Rada si na to spomínam a mala som už ponuku ísť zas. Je to jedna z výhod tejto práce, že človek si všeličo vyskúša. Napríklad niekde predviesť šaty a nafotiť sa. Keď robíme Eva – vôňa roka, veľmi ma baví, že ma pekne nalíčia a že som celý deň za modelku.
Sú ľudia, ktorí sú už identifikovaní so svojou reláciou ako Vilo Rozboril s Vilomeninami, ty s Pycom so Superstar... ako hodnotíš moderátorské prostredie v porovnaní s tým českým, kde sú ľudia ako Leoš Mareš alebo Dalibor Gondík, s ktorým si moderovala Test národa.
Neviem to posúdiť, pretože nemám televízor a nesledujem tieto veci. Zdá sa mi, že českí moderátori majú v sebe zvláštnu mieru bodrosti, ktorá mne nie úplne vyhovuje. Ja mám radšej pragmatizmus a chladnú hlavu. Skôr viac irónie ako bezbrehého veselia. Ale musím povedať, že spolupráca s Daliborom Gondíkom bola výborná. Je to milý človek a profesionál. Leoš Mareš je veľmi uznávaný v Čechách, veľký profík, ale mne jeho štýl ako divákovi veľmi nesedí. Je príliš „funky, cool a in“ (smiech).
Mala si niekedy chuť s týmto biznisom praštiť?
Áno, ale len na malú chvíľku. Človek si musí vážiť možnosti, ktoré má a ja sa ich snažím si vážiť. Niekedy som unavená, mám stavy, ale v zásade som spokojná.
((5))
Bulvár už asi pretriasol všetko z tvojho súkromia. Zaťažuje ťa to?
Sú veci, ktoré citlivejšie vnímam, najmä, keď sa týkajú človeka, ktorý na to nie je zvyknutý. Napríklad niekoho z rodiny. Seba zvládnem, ale keď nakladajú niekomu blízkemu, tak to zvládam ťažšie. Inak to beriem tak, že bulvár si plní svoju funkciu. Novinári musia niekedy fabulovať, lebo také veľké veci sa tu nedejú ako sa to vyfarbí v novinách. A každá kauza prehrmí. Každý má svoje starosti.
Čo by si si priala, aby ťa postretlo v súkromnom a pracovnom živote?
Aby ma postretli veci a ľudia, ktorí ma napĺňajú. Aby som nevybočila niekam, odkiaľ by bol ťažký návrat.
S kým by si chcela urobiť rozhovor?
Možno Johnny Depp. Veľmi ma bavia jeho filmy a úlohy, ktoré si vyberá. Má v sebe niečo z rozprávkovej bytosti a hrá zvláštne typy. Je to výborný herec a zaujímalo by ma, čo je za človeka.
Depp je typom, ktorý má najmä ženské fanynky. Podobne Brad Pitt, Leonardo di Caprio.
Ale oni sú aj dobrí herci. Depp je špecifický svojimi útetmi, chodí v starých topánkach, má svoju kapelu. Má v sebe niečo detské a hravé, to mi je na ľuďoch sympatické.
Aký máš typ mužov?
Neviem. Minule Sajfa analyzoval mojich frajerov a povedal, že nevie, na základe čoho som si ich vyberala. Na Slovensku asi nie je muž, ktorý je pre mňa extrémne príťažlivý.
(C) Marek Piváček
Foto v perexe: http://foto.osobnosti.cz/adela-banasova-162045
Foto v článku: http://www.funradio.sk/
Všetky moje rozhovory nájdete tu.
