Tak som na tom. Možno ste sa v mojom krátkom opise viacerí našli. Nečudoval by som sa.
Často sa pýtam či je môj život šťastný. Ak áno, prečo potom neskáčem od radosti, neprežívam pokoj, spokojnosť?! Prečo ma dokážu rozladiť mnohé veci, prečo som nervózny na svojich blízkych?! Prečo som často unavený a znechutený zo života? Toľké prečo...
V živote každý dôsledok má svoju príčinu. Nikto neskoči pod vlak len tak. Často je tá príčina však skrytá za nánosmi balastu, hlúpostí, túžob a vecí. My ľudia sa snažíme riešiť dôsledky, ale ani netušíme ich príčinu.
Ale aby som netrepal do vetra, tu je moja osobná skúsenosť.
Vždy som bol vynikajúcim žiakom, úspešným riešiteľom matematických olympiád, darilo sa mi v šachu. Bol som predsedom triedy celý druhý stupeň ZŠ, na matematickom gymnáziu (vraj najlepšom na Slovensku) som mával samé jednotky. Mal som a mám veľa kamarátov a priateľov.
Zamestnal som sa v telekom oblasti a po krátkej pauze som prešiel do globálnej IT firmy, kde mám dobrú prácu. Nič mi nechýba a predsa neprežívam radosť, akú by som mohol prežívať.
Až príliš často sa dám strhnúť týmto svetom, dôrazom na výkon. Aby sa mi darilo v práci, aby som bol najlepší, najspoľahlivejší, nikdy nezlyhal, vždy každému pomohol. Taký je dnešný svet. Pozýva nás mať viac, byť niekým, byť úspešným... dnešný svet sa nám snaží nahovoriť, že ľudská hodnota závisí od toho, čo človek vyprodukuje, aké si kúpi fáro alebo vilu. Paradoxne nič z toho nám neprináša pokoj. Výstižne o tom hovorí aj náš nový prezident. Peniaze a ani postavenie v spoločnosti človeka neprivedú k šťastiu. Jedno však dokážu dokonale - roztočiť špirálu nenásytnosti, ktorá sa ťažko dá zastaviť.
Naopak, často práve ľudia, ktorým v živote mnoho vecí chýba, vedia byť veľmi šťastní. Momentálne ma trápi pokazené auto, ale potom si spomeniem na svätého Jozefa, ktorý s Máriou a Ježišom utekal do Egypta za noci a zahanbím sa. Niekedy zase rozmýšľam prečo aj my nemáme dom ako mnoho našich známych a vtom sa mi vybaví obraz zo slumov v Angole a musím sa červenať.
V živote sme nastavení na to, že musíme zveľaďovať to, čo sme už nahromadili, to čo sme už dosiahli. Veľakrát sa pýtam kamaráta, prečo si zobral leasing a dve pôžičky, keď už má hypotéku. Vraj preto, lebo o dva roky bude určite zarábať o pár stoviek viac a všetko v pohode splatí. A potom... príde nehoda, choroba...
Mali by sme sa vedieť vecí vzdať. Ak nie hneď, tak aspoň postupne. Všetky veci a dokonca aj mnohých ľudí sme dostali ako dar na istý čas. Keď odíde niekto blízky, je ťažké sa zmieriť s veľkou stratou. Môžeme však ďakovať za to, že mnohé roky bol veľkým darom v našom živote.
O zriekaní sa krásne píše Ján Košturiak, toto je jeden z najlepších textov, aké som kedy čítal.
A ešte jedno slovo k ľudskej hodnote - je úžasné, že hodnota človeka nie je meraná jeho výkonom. Tak to možno bolo v koncentračných táboroch alebo v uránových baniach. Ak si nevládal robiť, nemal si žiadnu hodnotu.
Ja osobne verím, že ľudská hodnota pochádza od Boha, ktorý každého človeka stvoril. Aj toho s mentálnym postihnutím, aj dieťaťa ťažko chorého od narodenia. Mnohokrát práve takéto dieťa prinesie do rodiny svetlo. Nie, nechcem nič zľahčovať, rodič chorého dieťaťa si prechádza krížovou cestou, ale nikdy by sa ho nevzdal. Alebo starí ľudia, ktorí budú už vždy odkázaní na pomoc iných. Znenazdajky som si spomenul na môj rozhovor s Betkou Mračkovou o sprevádzaní zomierajúcich. Áno, aj oni majú veľkú hodnotu. Koľko detí vychovali, koľko dobra vykonali?! A nielen preto... v ich očiach sa zračí múdrosť, strach a túžba byť milovanými.
Často bývame unavení naháňaním sa za vetrom, za chlebom čo nesýti. A pritom je to také jednoduché - náš život má nesmiernu cenu v očiach Boha a aj mnohých ľudí. Aj keby sme nič nedosiahli. Veď aj matka miluje svoje nemluvňa.
Tak prečo bývame tak často nešťastní... ?!
Ak radi čítate moje články, pridajte si ma na Facebooku.
