Často to tak môže vyzerať. Babky trúsiace sa z kostola, ohovárajúce tú, ktorá už dva dni nebola na omši. Alebo hra na nás vyvolených a tých ostatných, ktorí kradnú, sexujú mimo manželského zväzku a neviem ešte aké chlípnosti stvárajú. Najmä, že my máme svoje spoločenstvo „svätých" a nikoho doň nepustíme. S tým som sa bohužiaľ stretol už aj ja, pokrstený a praktizujúci katolík.
Odsudzujeme... a akoby sme netušili, že aj my raz budeme súdení. Tak to môže vyzerať zvonka... a priznajme si často aj zvnútra. Geto má svoje pravidlá a svoju realitu.
Ale...
Dnes ráno som bol na modlitebnom stretnutí. Nie v kostole ale v našej firme. V mítingovke. Prišlo nás zopár katolíkov a k tomu dve evanjeličky. Všetko mladí ľudia. Normálni, žiadne uletené babky s očami prevrátenými do neba. Modlili sme sa spolu najmä za ľudí v práci, ktorí zápasia s rôznymi problémami. Títo ľudia sú pre mňa veľkým povzbudením. Prežívajú radosť, pokoj. Je to na nich cítiť v každodennom živote. A že zájdu aj do kostola? - no jasné, veď niekde treba načerpať.
Ďalší príklad...
Pred pár dňami sa skončili Svetové dni mládeže v Rio de Janeiro, kde sa na pápeža prišlo pozrieť 3 milióny mladých ľudí z celého sveta. Samozrejme - médiá o tom zabudli referovať. Tie naše určite. Ako však niekto vtipne poznamenal: "V roku 2006 vystupovali na Copacabane aj Rolling Stones. S 1,5 milióna účastníkmi sa o tom písalo ako o najväčšom svetovom rockovom koncerte vôbec. Na pápeža Františka prišli 3 milióny - a on je o sedem rokov starší ako Mick Jagger."
Je teda viera odsúdená len na prítmie kostolov?
Ja si to nemyslím. A nemyslí si to ani Ježiš, ktorý posielal svojich učeníkov do sveta... a ani pápež František, ktorý v jednom príhovore nabádal zhromaždené rehoľné sestry, aby sa stali duchovnými matkami, inak z nich ostanú len staré dievky... hm, chcel by som vidieť ich prekvapené pohľady :-). Ešteže pápeža nemohli vypískať alebo hneď fyzicky napadnúť.
Je možné, že občas žijeme my kresťania vo vlastnom gete s ľuďmi s totožnými názormi. Ja sám som veľmi rád, že poznám aj moslimov, aj zopár ľudí s inou orientáciou a aj kamarátov, ktorí žijú štýlom, ktorý by ma za dva týždne dorazil. Niekedy mi je ťažko prijať to, čo je ich životným mottom, ale chcem prijať ich ako ľudí. Neodsudzovať, skôr povedať ako vidím svet s rešpektom k ich presvedčeniu. Vyjsť z môjho geta.
A možno aj ľuďom za jeho hranicami ukázať, že viera je niečo živé, čo nepatrí len do kostola, ale každodenne formuje môj život.
Ak ich už ten život nepresvedčí, zostáva mi jediné - zavolať kamošov do kostola, lebo tam chodia pekné baby... ale to už je iná story :-).
