Píše sa rok 2006. Nasadám, s pocitom miernej hanby, do nášho zachovalého Favorita, ale ...predsa len Favorita. Na parkovisku pred panelákom ojedinelý zjav. Chvalabohu, že nie posledný mohykán. Som na hlavnej ceste. Z vedľajšej sa mi vrúti takmer pod kolesá „bavorák“ X-kovej rady, trúbiac na mňa „drzáka“, ktorý si to na Škodovke dovolil šinúť po hlavnej ceste. Na Starom moste, úzkom sotva pre dve autá idem necelých šesťdesiat (málokto dodržuje predpísanú štyridsiatku). Vtom opäť trúbenie. V spätnom zrkadle vidím fáro nalepené na mojom nárazníku. Audi. Nič iné som ani nečakal. Predbieha ma, s priblblým výrazom v tvári, až sa cítim previnilo. Ako som si mohol dovoliť blokovať ho „pomalou jazdou“?! A takto to chodí takmer každodenne. Parkovanie kapitola sama o sebe. Deň čo deň tie isté značky v meste na vyšrafovanom mieste. Dostalo sa mi do uší – vraj polícia nemá zariadenie na ich odtiahnutie... No, neviem, či je toto pravý dôvod. Chce sa mi veriť, ale akosi mám zlý pocit.
Začínam si všímať majiteľov nablýskaných tátošov, ktoré som svojho času mohol zrátať na prstoch jednej ruky. Samí mladíci. Rozmýšľam, ako sa „poctivou prácou“ dostali až sem. V duchu mi je ľúto môjho otca, ktorý celý život pracuje v zdravotníctve a poctivo si opatruje svoj Favorit, ktorý je aj napriek svojmu veku veľmi zachovalý. Veľmi by som mu chcel kúpiť niečo lepšie.
Tak začínam snívať. Čo by som tak robil, keby som sa „zrazu“ dostal k miliónom.
V mysli sa mi vyjaví vila pod hradom, pred ňou nový Mercedes, záhradka a nejaká tá postaršia pani starajúca sa o domácnosť. Rozmýšľam či mať deti, predsa len narušilo by to moje pohodlie. A ťahať deti na luxusnú dovolenku do Tichomoria...?! No neviem. Nebude lepšie si užiť sám? Do mesta, ak tak do hviezdičkovej reštaurácie, snažiac si nevšimnúť bezdomovcov vystierajúcich špinavé ruky. Zvyšok svedomia sa časom otupí.
Zrazu sa strhnem. Nepríjemná predstava. Uvedomím si, že všetko, o čom som práve sníval, mi je protivné. Neznášam luxus, keď druhý hladuje. Je mi odporne pri pohľade na chlapa ovešaného zlatými reťazami, ktorý nastupuje do svojho džípu za necelé tri milióny.
Nechcem kritizovať, lebo naozaj neviem ako by som sa zachoval ja byť na jeho mieste. Peniaze vraj krivia charakter. Zdá sa mi, že si nemôžem byť istý ani samým sebou. Ale, pomyslím si potom, mne sa to hádam nemôže stať. Mať milióny...
...ale, človek nikdy nevie... čo ak predsa! Už teraz sa zamýšlam, čo bude potom... aby som neskončil ako ďalší holohlavý chlapík ovešaný zlatou raťazou. Čo ak predsa!
