Ste koordinátorkou DS Vŕba. Čím sa táto skupina zaoberá?
Poslaním našej skupiny je sprevádzanie ťažko chorých a zomierajúcich pacientov najmä na internom oddelení v Onkologickom ústave svätej Alžbety na Heydukovej v Bratislave, kde ročne zomiera asi 80 ľudí. Podstata našej práce spočíva v tom, že si uvedomujeme potreby človeka – nielen fyziologické, ale aj psychické, duchovné, sociálne , na ktoré sa často v nemocniciach zabúda. Tie chceme dopĺňať – a podporovať tak pacienta psycho-sociálne. To znamená poskytovať emocionálnu podporu, byť s ním v tom, čo prežíva – sprevádzame pacientov od začiatku do konca - keď sa dozvedia diagnózu, keď nefunguje liečba , keď zomierajú, sprevádzame takých, ktorí tu nemajú príbuzných a cítia sa sami. Nábory dobrovoľníkov realizujeme raz do roka. Vytvorili sme komplex starostlivosti o dobrovoľníkov, máme lektorov, ktorí sa venujú vzdelávaniu. V posledných rokoch sa naša vízia trochu rozšírila. Venujeme sa školeniam personálu dobrovoľníkov, ktorí pracujú v iných hospicových zariadeniach na Slovensku.
Pre pacientov je veľkým povzbudením, keď k ním príde človek, ktorý ich vypočuje. Aké činnosti s nimi robíme? Niekedy sú to bežné kozmetické úpravy pacientov, niekedy si s nimi len pozrieme telku. Nadjdôležitejšie je však poskytnutie samotnej prítomnosti. Sme aj prostredníkmi medzi príbuznými a pacientami, keď robíme cestičku medzi dvoma svetmi. Ak ide o zomieranie, sú si tieto dva svety niekedy veľmi ďaleko.
Odkiaľ vzišiel nápad sprevádzať pacientov? Zo strany lekárov?
Naša skupina vzišla z iniciatívy lekárov. Lekári cítia, že pacient potrebuje ďalšieho človeka. Jedna lekárka, ktorá pracovala V OÚSA oslovila niekoľko ľudí, najmä nášho zakladateľa a tí začali chodievať za pacientami. Tak vznikla neformálna skupina 5-7 ľudí. Po čase sme zistili, že sa treba nejako organizovať. Začal sa vytvárať systém práce.
Naša myšlieka vychádza z filozofie hospicovej starostlivosti, kde je popri lekárovi, zdravotnej sestre členom tímu aj dobrovoľník, sociálny pracovník, duchovný, psychológ. Na základe tejto myšlienky školíme personál i v iných zariadeniach, aby vedel integrovať dobrovoľníkov.
Ako to prijímajú samotní pacienti? Veria vám viac ako zdravotníkom?
My nenahrádzame, ale dopĺňame zdravotníkov. Dobrovoľník nemá poskytovať informácie a vykonávať zdravotnícke úkony. Pokiaľ chce, môže vypomôcť s hygienickými úkonmi, ak to personál dovolí. Prvým kontaktom s pacientom dobrovoľník vytvára prostredníctvom roznášania teplomerov. Spozná pacientov a oni jeho. Je to len pomôcka na zoznámenie sa. Ak chcú, môžu pacientov kŕmiť, ale princípom dobrovoľníctva nie je vykonávať úkony, vypočuť pacienta, zobrať jeho ťarchu, byť s ním.
Alžbeta Mračková
Stretávate sa s odmietavými reakciami?
Určite sa s nimi stretávame. Nie každému je táto služba príjemná. Záleží od rozpoloženia pacienta. Môže sa hnevať, búriť sa, byť vo fáze depresie. Na to slúžia školenia dobrovoľníkov, aby boli pripravení a to vedeli správne odhadnúť. Taktiež aby boli pripravení na odmietnutie. Dobrovoľník sa nevnucuje. Na oddelení sú naše telefónne čísla a pacienti nám občas aj sami zavolajú. Alebo nás oslovia príbuzní. Cítime vďačnosť zo strany pacientov, čo je pre nás asi najväčšia odplata. Avšak lekári sú nie vždy nadšení.
Vnímajú to ako nejakú konkurenciu?
Skôr zdravotné sestry ako lekári. Snažili sme sa urobiť školenie pre personál, aby mali informácie o dobrovoľníctve. Odvtedy si za snahou informovať personál stojíme. S onkologickým ústavom sa nám spolupracuje výborne. Stálo to prerazenie novej cesty ale mám pocit, že dnes to vítajú - aj ako dobrý príklad.
Vrátim sa k dobrovoľníkom. Na základe čoho prebieha výber kandidátov?
Stáva sa nám, že kandidáti nepochopia, že si zakladáme na osobnostných a iných predpokladoch. Na začiatku robíme informatívne stretnutie, kde im vysvetlíme myšlienku a postup s dobrovoľníkmi. Vyplnia dotazník, v ktorom skúmame očakávania, motiváciu, prvé strachy z práce, skúsenosti s umieraním. Považujeme za dôležité zistiť ako ten človek reflektuje vlastnú smrť. So zomieraním a smrťou sa na onkológii človek stretne či chce alebo nechce.
S každým uchádzačom má potom rozhovor psychologička, koordinátorka a duchovná. Celá práca je o emóciách, preto je pre nás dôležité ako o tom dokáže hovoriť, precítiť to. Zo základných vecí – musia mať 18 rokov, nesmú trpieť závažným ochorením, nikto z ich blízkych by nemal za posledný rok zomrieť na takéto ochorenie. Považujeme to za fázu smútenia. Návštevy chorých a zomierajúcich ľudí by mu určite neprospeli. Často sú to časové kapacity. Máme náročný proces selekcie, aby sme sa na ľudí mohli aspoň polroka spoľahnúť.
Máte aj negatívne skúsenosti?
Vždy rátame s „odlivom“, ale snažíme sa ho eliminovať. Mladí ľudia (študenti) nie sú až takí stáli. Najlepšie sú ženy v strednom veku, keď už majú odchované vlastné deti. Začínajú sa osvedčovať aj aktívne dôchodkyne.
Často sa stretávame s patologickými motiváciami, keď si chce niekto niečo kompenzovať. Niektorí majú problém rešpektovať nás ako autoritu. Potom musíme vylúčiť tzv. evanjelizátorské typy, ktoré sa snažili obracať ľudí na lôžku. Sme nekonfesijná skupina, ale veľké množstvo dobrovoľníkov je veriacich.
Najčastejšia motivácia?
Pomoc iným, ak už viem, do čoho idem. Niektorí chcú ísť do dobrovoľníctva a niekedy si to ani nevedia predstaviť. Človek si musí zvážiť, či má dostatok času a silu odovzdať niečo navyše. Prichádzajú aj ľudia s premysleným konceptom. Najlepší dobrovoľníci sú tí, ktorí si nás nájdu cez internet, vedia presne, čo chcú. My musíme hľadať spôsoby ako osloviť napríklad starších.
Zaujali ma dôchodcovia. Myslíte si, že sú vhodnými pre prácu najmä kvôli skúsenostiam, inému postoju k hodnotám?
Možno aj to. Druhá vec – voľný čas. Už majú vyriešené svoje veci. Menia sa aj životné hodnoty. Samozrejme musia mať predpoklad pre túto prácu. Ale máme aj mladých dobrovoľníkov, aj keď málo študentov.
Študovali ste sociológiu. Ovplyvnilo vás to?
(smiech) Asi to so sociológiou nemá nič spoločné... možno. Písala som diplomovku na tému informovanosti pacientov, sledovala som ako lekári oznamujú nepriaznivé diagnózy. Publikovala som ju v odbornom časopise. Nemá to však súvis. Skôr som vedela, že chcem pracovať v neziskovom sektore a robiť prácu, ktorá mi dáva zmysel. Hľadala som možnosti dobrovoľníctva. Vtedy ešte existovala Saia – dobrovoľnícke centrum. Nič ma však neoslovilo. Až som našla na nástenke oznam, že DS Vŕba prijíma dobrovoľníkov. To ma oslovilo. Rozmýšľala som, či na to mám – predsa – sú to chorí a zomierajúci.
Čo v dnešnej dobe motivuje ľudí a vás osobne venovať sa dobrovoľníctvu?
Každý novinár sa ma na to pýta (smiech). Vždy rozmýšľam, čo povedať. Ja som mala niekoľko základných motivácií. Chcela som robiť veci, ktoré majú pre mňa zmysel. Robila som s mládežou a hľadala som iných ľudí. Pre mňa má táto práca veľký význam, lebo v starých, chorých aj zomierajúcich ľuďoch vidím ohromne hodnotných ľudí, ktorí prechádzajú niečím, čím možno raz budeme prechádzať a nevieme si to vôbec predstaviť. Niekedy vám dajú oni omnoho viac. Túžila som robiť veci pre ľudí, ale nevedela som si predstaviť prácu s narkomanmi, bezdomovcami... toto mi dávalo iný zmysel, možno aj preto, že som veriaca. Samozrejme, že mám strach, ale je to iné so skúsenosťami, ktoré mám. Oslovilo ma, že s nimi môžem prejsť kúsok cesty a podržať ich.
Myslím, že stále je to ťažké...
Áno, stále je to ťažké. A možno sa pozeráme na život potom trochu inak. Naše starosti sa mi zdajú ako bagateľ a až keď človek ochorie, začne si vážiť všetko, čo mal predtým.
Stal sa vám prípad, že vás povzbudil pacient, za ktorým ste išli? Dokážu sa preniesť cez to?
Určite. Je veľa typov pacientov. Niektorí odmietajú ochorenie. Niektorí ho akceptujú a ticho odídu. Starší ľudia rozprávali o svojom živote, skúsenostiach a to bolo pre mňa hodnotné. Pre mňa bolo o to ťažšie ísť k mladým ľuďom. Niektorí sa aj opýtajú, ako sa máme, čo prežívame a to je povzbudivé.
Keď ste chodievali za pacientom, ako ste sa pripravovali?
Pre mňa a asi pre každého je najdôležitejší prvý kontakt. Je pre nás veľmi ťažké prísť akoby s prázdnymi rukami. Na Vianoce chodíme spievať koledy. Dobrovoľníčkam sa vtedy veľmi dobre chodí s plnými košíkmi. Najťažšie je prísť a povedať – „som tu a som dobrovoľník“. Súvisí to aj so slabým povedomím dobrovoľníctva na Slovensku. Ale aj s atmosférou v danom zariadení. Bolo by dobré, aby pacient už pri prijatí vedel, že sa môže na nás obrátiť. Potom je tu strach z odmietnutia. A posledné chvíle.
Raz do mesiaca mávame supervízne stretnutia a tam si prejdeme situácie a povzbudíme sa. Nad všetkými drží dohľad psychologička.
Je lepšie, keď človek zomiera doma?
To je úplne najlepšie. V minulosti ľudia zomierali doma. Rodina bola pokope. Smrť nebola taká cudzia. Nevýhodou bola nedostatočná zdravotná starostlivosť. Ďalším extrémom, ktorý prišiel, boli nemocnice, kde sa totálne vytesnená smrť schovala za plentu. Chýba blízkosť človeka. Hospicová paliatívna starostlivosť má spájať tieto dve veci – zdravotnú starostlivosť, zmiernenie utrpenia a aby človek nezomieral sám.
Je to kultúrou?
Je to skôr dobou. V celej Európe je rozmach hospicového hnutia, u nás sa začínajú budovať a fungovať hospice, no stále bojujú s finančnými a legislatívnymi problémami.
Stretávate sa aj s detskými pacientami?
My nie. Existuje však tzv. Klub detskej nádeje, čo sú hlavne študenti medicíny, ktorí pracujú na Kramároch. Potom mobilný hospic Plamienok. Zažila som dobrovoľníka, ktorý pracoval s deťmi. Títo dobrovoľníci robia pre ne divadlo, hrajú sa s nimi, chcú ich rozveseliť. Neriešia s nimi otázky. Keď prišiel k nám, zostal ako skamenený. Ono to je samo osebe smutné, keď idete za 30-ročnou matkou, ktorá necháva za sebou 2 malé deti.
Myslíte, že si to tie choré deti až tak uvedomujú?
Myslím, že nie. Skôr sú to ľudia, ktorí ich majú. Ale prežívanie choroby sa nedá rozdeliť podľa veku.
Dokáže vás ešte niečo prekvapiť?
(smiech) Tam vždy dokáže niečo prekvapiť. Každá situácia a človek sú individuálne. Nikto nikdy nejde s naučeným vzorcom.
Dočítal som sa, že publikujete vedecky.
Publikovala som, ale už sa tomu nevenujem. V sociológii smrti a sociológii medicíny som sa venovala ťažkým diagnózam pri poskytovaní informácií.
Je na Slovensku nedostatok publikácií ohľadom paliatívnej starostlivosti?
Je to úplná novinka. Asi pred rokom vyšla jedna publikácia od kolektívu autorov v Trnave. Jednu kapitolu venuje dobrovoľníctvu. My sme asi pred tromi rokmi vydali príručku pre dobrovoľníkov v náklade 300 kusov, ktorú sme rozdali. Každoročne dostávame podporu od Ligy proti rakovine, vďaka ktorej chceme tento rok na jeseň vydať rozšírenú publikáciu pre pracovníkov, ktorí pracujú s chorými a umierajúcimi. Chceme ju distribuovať do kníhkupectiev.
Teda osveta je asi potrebná...
Ide o úplne novú oblasť. Minimálne každé dva roky sa robia paliatívne konferencie v Trnave. Chýba väčšia propagácia dobrovoľníctva a profesionalizácia organizácií. Vypracovanie manažmentu dobrovoľníkov, školení, aby sa mal o nich kto postarať. Na Slovensku sa o tom málo hovorí, chýba legislatíva.
Zo školenia v Trstenej
Spomenuli ste spolupracu s LPR. Ako financujete vaše aktivity?
Liga proti rakovine tvorí skoro 50% a financuje bežný chod, darčeky pre pacientov. Dobrovoľníkom ponúkame stáž v hospici v lete a vianočné večierky. Posledné roky sú to 2%, ktoré chodia z celého Slovenska. Tento rok máme dvoch dobrých prispievateľov. A potom sú to sympatizanti. Organizujeme školenia, ktoré sme robili vrámci 2 percent. Tento rok pôjdu na príručku.
Venujete sa dobrovoľníctvu a jeho integrácii. Je to vôbec možné integrovať prácu stoviek dobrovoľníckych združení?
Je to možné na rôznych úrovniach. Občianske združenie C.A.R.D.O., v ktorom pôsobím, dostalo ponuku z Talianska vypracovať štúdiu o stave dobrovoľníctva na Slovensku, čo bolo veľmi ťažké. Dobrovoľníctvo sa zaraďovalo v posledných rokoch pod neziskový sektor. Bolo ťažké nájsť organizácie, ktoré majú dlhodobé skúsenosti práce s dobrovoľníkmi. Celoslovenské áno, ale bolo ťažké získať regionálne, ktoré neboli zmapované. Tak sme vytvorili stránku dobrovoľníctvo.sk, kde čakáme, že sa nám ozvú organizácie.
Integrácia môže fungovať vrámci propagácie dobrovoľníctva, zvyšovania prestíže, pomenovania dobrovoľníctva. Dôležité je zmapovať organizácie. Moja vízia je vytvoriť regionálne centrá, aby sa záujemci mali kam obrátiť. A potom tzv. kódex dobrovoľníctva. Najväčší problém je však finančný. Takisto legislatíva.
Je tu ľahostajné prostredie?
S dobrovoľníckymi organizáciami stále dostatnočne neespolupracuje samopráva a verejná správa. V ČR je zákon o dobrovoľníctve s možnosťou akreditácie na Ministerstve vnútra a získania grantu. Zase nemajú mechanizmus 2 percent. Bola by som za to, aby sa u nás povedzme tento mechanizmus znížil na 1% a štát otvoril nové možnosti.
Začína sa pracovať na legislatíve s Prvým slovenským a neziskovým centrom. Je to však ešte v plienkach.
Existujú programy využívajúce Eurofondy?
Teraz je obdobie čakania do roku 2013. Fondy vás niekam nasmerujú a vy sa tam musíte zmestiť.
Na stránke DS Vŕba je jedným z výrokov: „Vo Vŕbe človek pochopí hodnotu človeka. To sa nedá inak ako tým prejsť.“ Čo vám dalo sprevádzanie ťažko chorých ľudí?
To sa nedá povedať jednou vetou. Inak prežijete, že každý človek má osobitnú hodnotu a je dôležitý. Každý prežíva svoje príbehy, niekedy smutné a veľmi ťažké. Ako sa postavím k umieraniu a bolesti, od toho závisí ako žijem. Je podstatné dokázať to prijať. A poznanie, že mnoho vecí v živote nie je tak dôležitých. Sprevádzanie mi poskytlo vedomie, že každú chvíľu v živote si treba vychutnať, že si treba život „správne užiť“.
Rozhovor bol autorizovaný. Alžbeta Mračková doplnila prvé tri otázky pre lepšie pochopenie čitateľa.
Použité fotografie - archív A.Mračkovej.
(C) Marek Piváček
