Začiatkom 90-tych rokov ste odišli do Ameriky, potom ste sa vrátili a začali ste podnikať. Prečo ste sa rozhodli pre podnikanie?
Sú dva dôvody. Vždy som mal pocit, že najlepšia cesta k tomu, aby som bol v živote šťastný, je byť sám sebe šéfom. Bol to taký vnútorný pocit. Druhou vecou bolo, že som rok a pol žil v Amerike, síce v ťažkých podmienkach, ale videl som nesmiernu chuť a optimizmus mladých ľudí nebáť sa podnikať. Bola tam silno cítiť odvaha. My na Slovensku máme veľa schopných ľudí, ale chýba im odvaha vrhnúť sa do rozbúrených podnikateľských vôd. Mňa inšpirovali mladí ľudia, ktorí tento strach nemali. Američania sú pripravení na to, že každý úspech je spojený s množstvom pádov. A tých sa netreba báť.
Odišli ste ako relatívne mladý človek, máte štyri deti. Má podnikateľ čas aj na rodinu?
V začiatkoch podnikania to bolo ťažké. Na služobných cestách a v práci strávil človek kvantum času, žiaľ aj na úkor svojej rodiny. Víkendy som sa snažil byť s deťmi. Teraz, keď mám malé deti, uvedomujem si, o koľko som prišiel, keď som sa venoval najmä podnikaniu. Na druhej strane, keď človek začína podnikať a nedá do toho celú svoju energiu, väčšinou to nejde. Človek do toho musí vložiť celé svoje srdce a možno dva-tri roky tá rodina aj trochu trpí, ale keď sa to dokáže zúročiť, potom človek dokáže rodine poskytnúť lepšie zázemie.
Vnímajú vás vaše deti ako úspešného človeka?
To by trebalo spýtať ich (smiech). Ja som sa ich nepýtal.
S podnikaním ste začínali v 90-tych rokoch. Počul som, že vtedy dokázal každý zbohatnúť. Aké bolo podnikateľské prostredie?
Malo svoje výhody. Na jednej strane bolo veľa oblastí, kde neexistovala konkurencia a boli otvorené pre podnikanie. Na druhej strane bolo dosť divoké. Boli tu skupiny, ktoré sa na podnikanie hrali, ale boli to skôr divokí privatizéri. Aj v rámci obchodných vzťahov sa neriadili etikou podnikania. Vzťahy neboli veľmi štandardné a človek musel stáť pevne na nohách, aby to celé ustál. Každé obdobie má iné možnosti a iné ohrozenia.
Pôsobili ste v oblasti splátkového predaja. Bolo to tým, že sa ľuďom zrazu otvorili nové možnosti na nákup?
V domácnostiach chýbali práčky, mikrovlnné rúry a ľudia ich chceli. Mikrovlnná rúra stála 500 eur a priemerný plat bol 300 eur. Človek chcel mať výrobok, ale nechcel si sporiť. Banky neveľmi poskytovali pôžičky občanom. My sme prišli s prvým splátkovým systémom Triangel, ktorý bol revolučný aj v tom, že sa neplatilo ani jedno percento úrokov, čo bolo pre ľudí úžasné.
Nebolo to pre vás riziko?
Každé podnikanie je riziko. S bratom a bratrancom sme zaručili všetky svoje majetky. Vydali sme osobné zmenky, zobrali si úvery od banky. V máloktorom type podnikania si nemusíte požičať. U nás to riziko bolo navýšené o to, či nám ľudia budú tie peniaze splácať. Keby nesplácali, ako firma prídeme do bankrotu a my ako majitelia o všetok majetok, ktorý sme mali. Našťastie naša dôvera v ľudí na Slovensku sa nám vrátila. Samozrejme, mali sme aj podvodníkov, ale to percento bolo nižšie ako sme predpokladali.
Neskôr ste sa stali v ankete Trendu manažérom roka. Čo odlišuje vynikajúceho manažéra od priemerného?
Úlohu hralo to, že sme vytvorili bezkonkurenčného hráča v oblasti finančných služieb, ktorý v tom čase bez problémov porážal banky. To, čo vytvorili traja Popradčania na zelenej lúke, bez akejkoľvek privatizácie, bolo úžasné. Na druhej strane určite pri získaní nominácie zohralo úlohu aj moje rozhodnutie ukončiť podnikanie a venovať svoju energiu ako aj časť peňazí, ktoré som zarobil charite. To zohralo úlohu, pretože som neukázal len „drive" po peniazoch, po výsledkoch a obratoch, ale aj to, že keď tu človek niečo tvorí, je povinnosťou to aj vracať spoločnosti.
((ak1))
A čo teda odčleňuje priemerných manažérov od výborných?
Z môjho pohľadu je to odvaha veci meniť. Mnohí manažéri sa dostanú do svojich pozícií a boli by najradšej, keby ten biznis fungoval rovnako aj sto rokov. Aby stále robili prácu, ktorú poznajú. Ale prostredie sa veľmi mení a úlohou najlepších manažérov je pochopiť, že každý deň musia veci meniť.
Je to o slovenskej mentalite - snaha rýchlo a ľahko zbohatnúť?
Nie (smiech), je to individuálne. Jasné, že každý, kto začne podnikať, by najradšej za rok jazdil na veľkom Mercedese a chodil na drahé dovolenky, ale realita je celkom iná. Na mnohých manažéroch vidím, že radi uviaznu na rutinnej práci a chýba im chuť veci meniť. Viete, každá zmena bolí. Ľudia musia zrazu robiť niečo iné a nie každému sa to chce. My žijeme ako na obohratej platni, rovnako sa obliekame, chodíme na podobné filmy. Dobrý manažér si uvedomí, že to nie je správna cesta.
V tom čase ste však už uvažovali ako podporiť filantropiu. Asi aj preto predaj vašich spoločností...
Veľa sme uvažovali ako ďalej rozvíjať naše spoločnosti. Keďže podľa mňa najväčším zmyslom života je pomáhať druhým a naskytla sa príležitosť tie spoločnosti dobre predať, aby som sa mohol venovať charite, podarilo sa mi presvedčiť aj mojich spoločníkov, aby sme naše podiely predali a každý sa venovali tomu, čo nás baví. Mne najväčší zmysel dáva charita, preto som sa rozhodol venovať pomoci druhým.
Úspešný rozbeh Dobrého anjela bol zrejme najmä o kontaktoch. Pamätám si rozsiahlu bilboardovú kampaň.
Áno, s pánom Brossmannom (spoluzakladateľom Dobrého anjela) sme využili všetky naše styky a znalosti. Ja som mal logistický systém, on bol kreatívny človek. Ako pri iných typoch podnikania, aj pri charite platia podobné princípy. Snažíte sa využiť všetko know-how. Tá kampaň nám na začiatku veľmi pomohla.
Prečo ste sa rozhodli pre práve takýto druh charity - pomoc rodinám s onkologickým ochorením?
Na rakovinu ochorie každý tretí z nás a každý štvrtý na ňu zomrie. Dotýka sa každého z nás ako citlivá téma. V Dobrom anjelovi som si uvedomil, ako dokáže človeku zmeniť život, ako s ním dokáže zatočiť. Čím dlhšie sme to robili, tým viac som si uvedomoval ako je dobre, že práve im sme začali pomáhať.
Ako vy vnímate utrpenie po tejto skúsenosti?
Utrpenia sa netreba báť. Je to vždy bolestivé, keď sa ho dotknete, ale na druhej strane stretnutie sa s rodinou, kde viete, že ich dieťa zomrie, čo je nesmierne bolestivé, vám dáva veľkú silu do boja. A čo je veľmi dôležitá vec - v dnešnej uponáhľanej a materiálnej dobe si neuvedomujeme, čo sú skutočné problémy. Máme pocit, že problémom je nízky plat, nadváha, neviem čo všetko. A sme z toho nešťastní. Ale keď sa stretnete so skutočným utrpením, keď vidíte mamičku s dieťaťom, ktoré zomrie a viete obaja o tom, zrazu si uvedomíte, aké malichernosti riešime. Akí sme vlastne šťastní ľudia, len si to neuvedomujeme. Ľudia sa boja utrpenia.
Asi niečo iné je priama osobná skúsenosť. Ako to ľudia prijímajú?
Každá rodina to prežíva inak. Sú o tom napísané celé knihy. Aj v umieraní a odchode sa dajú ešte nájsť chvíle, ktoré sú pekné a rodičia sa snažia si ich s dieťaťom užiť.
Je to o uvedomení si, že sú aj iné hodnoty?
Nie. Keď vám zomiera dieťa, nemyslím si, že existujú vysvetlenia, ktoré by vám pomáhali. Aj veľmi silne nábožensky založení ľudia, ktorí veria v to, že keď ich dieťaťko zomrie, bude v nebi, kde sa všetci chceme dostať, aj títo trpia. Kto tým neprešiel, a ja som tým neprešiel, asi ťažko mu je pochopiť utrpenie ľudí, ktorí tým prechádzajú.
Nedávno som bol s dcérou v nemocnici. Mám dojem, že my dospelí to horšie prežívame ako deti.
Áno, je to tak. Malé deti sú tými, ktoré potiahnu svojich rodičov. My, keď počujeme slovo rakovina, hneď vidíme smrť. Pri rakovine detí si treba uvedomiť, že 77% detí sa vylieči. My vidíme smrť, ale to dieťa to vôbec nevníma. Ak mu nie je zle po chemoterapii, chce sa hrať, behať, usmieva sa na svoju mamu. Mamičky často hovoria, že v najťažších chvíľach ich najviac podržali ich vlastné deti. Dieťa sa nezamýšľa nad všetkými možnosťami života. Hovorí si - tu som a chcem sa hrať. Žije prítomný okamih, čo sa neraz aj odporúča ako životná filozofia.
Vy osobne máte aký postoj k zomieraniu? Máte strach zo smrti?
Ja verím v Boha, ale mám veľmi rád východné náboženstvá, ktoré pracujú s mysľou a dokážu nám mnoho vecí vysvetliť. Osobne, najmä aj po skúsenostiach, ktoré mám s Dobrým anjelom, beriem život ako niečo, čo netreba príliš pevno zvierať v rukách, pretože dnes tu sme a zajtra tu byť nemusíme. A to platí o každom z nás, čo tu sedíme alebo o tých, ktorí budú čítať tento blog. My si naivne myslíme, že tu budeme do osemdesiatky, ale nie je tomu tak. Každý deň zomierajú ľudia. Dobrý anjel mi pomohol uvedomiť si, že nevieme, či bude skôr zajtrajší deň alebo „budúci život".
Dnes mám pocit, že keby som aj zajtra zomrel, tak by som mal ďakovať Bohu, že mi vôbec dal možnosť tu na tomto svete byť 50 rokov a zažiť toľko krásnych vecí.
Prejdime k dobrým anjelom. Ako je možné, že v dnešnej dobe plnej cynizmu ste presvedčili 124 tisíc ľudí, aby viac-menej pravidelne prispievali niekomu, koho ani nepoznajú?
Na začiatku idarcovia vôbec nepoznajú príjemcov pomoci. Nevedia, komu pôjdu ich peniaze. Až po prerozedelní príspevkov sa môžu pozrieť, ktorá rodina ich peniaze dostala.
Som presvedčený o tom, že my Slováci sme v srdci dobrí ľudia. Myslím si, že na Slovensku je stonásobne viac ľudí, ktorí nezištne pomáhajú vo svojom okolí. Dobro je v nás.
Sú ale ľudia, ktorí nepomôžu nikdy a často to vôbec nemá súvis s tým, aký majú príjem, ale je to veľmi závislé od toho, v akej rodine vyrástli, ako sa správali ich rodičia, aké hodnoty im boli vštepené a s čím sa počas svojho života stretli. Poznám bohatých ľudí, ktorí veľmi pomáhajú, ale aj takých, ktorí nepomôžu ani náhodou.
Práve to. Mám pocit, že čím človek toho má viac, tým je myšlienke pomáhať otvorený menej.
Nie je tomu celkom tak.Pravdaže, bohatší ľudia sú opatrnejší, lebo sa na nich veľa ľudí obracia so žiadosťou o pomoc. Mnohokrát sa aj popálili. Aj ja sám. Myslím si, že tá ochota pomáhať nie je až tak spojená s príjmom, ktorý ľudia majú. Stretávam sa s bohatými aj s chudobnými, ktorí chcú pomáhať a dajú to, čo majú. Je to ovplyvňované naším detstvom, vzormi, tým, čo sme dostali v malom veku, to nás formuje do ďalšieho života.
((ak2))
Do veľkej miery sa vo vašej práci dotýkate zdravotníctva, ktoré, ako vieme, nie je v dobrom stave. Dá sa tu niečo zmeniť pri existujúcej korupcii?
Pravdaže. Bankový sektor bol kedysi u nás v obrovskom marazme a dostal sa do dobrého stavu. Je to ťažké. Treba mať ochotu a chuť sa pustiť do boja. Žiaľ s výnimkou jedného ministra zdravotníctva tu nikto ani nezačal zmeny prevádzať. Tým, že je v ňom veľké množstvo peňazí, stáva sa zdrojom príjmov pre politicky prepojené kruhy so snahou o čím menej problémov a čo najväčší zárobok počas vládnutia. Problémy nikto nechce riešiť, preto je zdravotníctvo v takom marazme a je na tom stále horšie.
Aké sú najpálčivejšie problémy slovenského zdravotníctva?
Zdravotníctvo potrebuje zásadnú reformu svojho financovania - nie je možné aby to, koľko ľudí ošetria lekári stanovovali zdravotné poisťovne svojimi limitami a nie choroby ľudí . Aby nemocnice dostávali peniaze od počtu dní strávených pacientom na lôžku a aby sa na výmenu bedrového kĺbu čakalo čakalo vo Všeobecnej poisťovni skoro dva roky. Celé zdravotníctvo treba poriadne prekopať.
Ste zástancom jednej alebo viacerých poisťovní?
Ja som zástancom väčšieho počtu poisťovní a diverzifikovaného trhu. Tým, že Všeobecná zdravotná poisťovňa je kontrolovaná štátom, teda politikmi, vytvára neskutočný priestor na korupciu. Je to koncentrácia moci do jedných rúk. Ak tam dostanete zlého človeka, ktorý má túžbu po moci a peniazoch, dokáže urobiť obrovské škody. Žiaľ, skúsenosti s našimi politikmi sú také, že väčšina z nich je motivovaná túžbou po peniazoch a po moci. Preto som zásadne za väčší počet poisťovní a to sa ukazuje ako správne aj v iných krajinách.
Takže trhový princíp, kde si musia nemocnice na seba zarobiť?
V zdravotníctve je dosť peňazí. Zhruba 20 až 30% z nich uteká hore komínom. Podľa štatistík strávia ľudia dvojnásobný počet dní v nemocnici ako je priemer v Európe. Máme zle zorganizované nemocnice. Nemáme DRG systém, teda nemocnice nie sú ohodnotené na základe vykonaných úkonov a podľa dĺžky hospitalizácie. Nemáme základné vízie zdravotníctva, mladí talentovaní lekári utekajú do zahraníčia, je to zlé.
Majú tí lekári vôbec motiváciu zostať na Slovensku?
Väčšina ľudí, ktorí idú študovať medicínu, idú naozaj s ušľachtilým cieľom pomáhať ľuďom. Je to ťažká škola.
Ja osobne mám kamaráta, ktorý robí lekára v Nemecku.
Áno, nemecké firmy si sem chodia urobiť nábor. Naši lekári utekajú do Čiech, českí do Nemecka, v popradskej nemocnici máte staršieho primára a kopec mladučkých lekárov. Vôbec tam nie je stredný výkonný manažment, pretože ak majú šancu, tak ujdú. To je veľký problém.
Čo by sa muselo stať, aby zostali? Toto asi nebude rýchle riešenie...
Sytém vzdelávania, odborného a finančného rastu, moderné technológie a metódy liečenia - to sú veci, ktoré mladých ľudí pritiahnu.
Vy ste kedysi prišli s projektom detskej nemocice, nie je to utópia?
Bol to projekt detskej filantropickej nemocnice. Som presvedčený, že dnes nám na Slovensku kvôli nízkej úrovni zdravotníctva zbytočne zomierajú deti. Preto som chcel vybudovať špičkovú detskú filantropickú nemocnicu, kde zakladateľmi by boli veľké firmy, ktoré by financovali jej výstavbu. Rodičia by si platili len pripoistenie 10 eur mesačne. Žiaľ prišla finančná kríza, firmy od toho odskočili. Pred rokom a pol sme tento projekt zavreli, minul som naň 500-tisíc eur a tri roky života. Žiaľ, nevyšlo to.
Ohlásili ste kandidatúru na prezidenta. Určite ste sa streli aj s negatívnymi reakciami.
Pravdaže.
Prekvapuje vás to?
Nie. Aj pri začiatkoch mojej práce v charite hovorili niektorí ľudia, že to robím s iným úmyslom. Keď človek vojde do oblasti politiky, vždy budú ľudia, ktorí nebudú súhlasiť s jeho názormi. To pokladám za normálny jav v demokratickej spoločnosti. Niektorí priatelia mi radili zostať v charite. Podľa môjho názoru charita má ale svoje limity. Vybudovali sme najúspešnejšiu charitu na Slovensku, ale principiálne veci nedokážeme riešiť. Stretávam sa aj s negatívnymi reakciami, ale tie beriem ako absolútnu šúčasť života.
S akými vecami ste v charite nedokázali pohnúť?
So systémovými zlyhaniami štátu. O zdravotníctve som už hovoril. Ale sú aj ďalšie javy. Kvôli chorobe sa slušné rodiny dostávajú do stavu úplnej chudoby, nemajú na základné potraviny. Niektorí lekári gauneri si pred operáciou pýtajú úplatky. A to nehovorím o zhoršovaní podmenok pre ekonomický rast našej spoločnosti , upadajúcom školstve a množstve ďalších vecí.
Mám známu na onkológii, ktorá vás vníma kriticky ako oportunistu, ktorý sa cez Dobrého anjela chce dostať k prezidentskému kreslu.
To je absolútne smiešne. Dobrého anjela robíme siedmy rok. Dva roky sme ho pripravovali. A ak mi chce niekto povedať, že pred deviatimi rokmi som začal pripravovať Dobrého anjela preto, je to smiešne. Mal som medzičasom „iks" ponúk vstúpiť do politiky a všetky som zásadne odmietol.
Práve Dobrý anjel je dôvod, prečo idem do politiky, lebo tam som sa stretol s najotrasnejšími zážitkami v živote a povedal som si, že treba pomôcť našu spoločnosť zmeniť.
Je možné robiť nejaké zmeny ako prezident? A pri dnešnej korupčnej a straníckej sieti?
Podľa mňa áno. Pravdaže, právomoci prezidenta sú dané Ústavou, ale prezident je volený občanmi a dokáže ovplyvňovať verejnú mienku. Môže vytvárať hodnoty a dokáže nastavovať latku, ako by sa politici mali správať. Prezident by mal stanovovať víziu, komunikovať ju s občanmi a potom vytvárať tlak na politikov, aby ju uskutočňovali. Mal by byť aktívnym prezidentom.
Z vašich článkov cítiť frustráciu. Je to cesta ako meniť veci?
To nie je frustrácia. Je to rozhorčenie, niečo, čo vás nenecháva chladným a chcete veci meniť. Neexistuje väčšia motivácia ako ľuďom pomôcť, keď sa stretnete s mamičkou, ktorej dieťa zomiera len preto, lebo zlyhalo naše zdravotníctvo. Keď človek vchádza do politiky, musí vedieť aká je jeho motivácia.
Čo by ste zmenili ako prezident?
V prvom rade by som sa snažil prestaviť myslenie spoločnosti. Pomáhať vytvárať tlak verejnej mienky, aby politici zmenili svoju prácu. Aby sa k politike nepristupovalo ako k niečomu, čo za 5 rokov vytunelujeme, aby sme mali do konca života pokoj. Aby sa politika stala skutočne službou ľuďom. Samozrejme mám svoj volebný program k rôznym oblastiam, ktorý je na webovej stránke. Aby som to zhrnul, chcem pomôcť meniť myslenie, aby sa politici správali ako sa majú. A ak sa to nestane, aby si ľudia v ďalších voľbách zvolili niekoho iného.
((ak3))
Všade vidno váš slogan, že jeden človek nezmení Slovensko, ale milión ľudí áno. Je to naozaj o tých ľuďoch?
Je to kombinácia. Jeden človek naozaj nezmení Slovensko. Ak by som aj bol zvolený za prezidenta a ľudia by mi nepomohli vytvoriť ten tlak na politikov, Slovensko sa nezmení. Základná úloha prezidenta je nastavovať zrkadlo. Tým, že je volený občanmi, môže politikom nastaviť reálne zrkadlo. Aby sa ľudia viac riadili vo voľbách rozumom ako populistickými teóriami.
Nedávno tu bola vláda pani Radičovej, ktorá bola vnímaná ako nositeľ novej politickej kultúry a vieme ako to dopadlo.
Pani Radičovú si veľmi vážim. Bola ale trochu idealistická pre politiku a jej partneri ju nepodržali. Ja do politiky vchádzam ako tvrdý manažér, ktorý musel v živote veľa preskákať a na druhej strane ako filantrop, ktorý vie, čo je utrpenie bežných ľudí. Myslím si, že kombinácia mojej motivácie a skúsenosti z toho, že som vybudoval firmu s tisíckami zamestnancov a miliónmi zákazníkov, to je to, čo chcem do politiky vniesť , aby som dokázal spoločnosť meniť.
Čo by ste si priali v tomto zápase?
Čistú a pokojnú hlavu, aby som si pri všetkych útokoch, ktoré prídu, udržal šťastnú myseľ. (smiech)
Marek Pivacek, 20.6.2013
Fotografie - www.andrejkiska.sk
