Mám pocit, že my ľudia dokážeme veci poriadne komplikovať. Sme ako trstina zmietajúca sa vo vetre. Túžime mať novší mobil, tablet alebo také auto, aké si kúpil náš sused. Pred Vianocami sa naša hystéria vybičuje do krajnosti. Lietame za darčekami, kupujeme online (tam človek aspoň lietať nemusí... ), zháňame darčekové poukážky, tony baliaceho papiera... Veľkým nákupným reťazcom to vyhovuje, preto sa snažia v nás vytvoriť pseudopocit potreby. Doprajte si hneď, načo šetriť?! Jedno z najväčších klamstiev. Alebo - ľahšie je splácať ako šetriť. Celý tento zbesilý beh paradoxne vyhovuje aj nášmu zamestnávateľovi - čím viac utrácame, tým viac sme závislí od jeho štedrej ruky. Nakupovanie (aspoň pre nás mužov) je dosť stresujúce. K tomu práca, deti a iné povinnosti... proste psychiatria.
A pritom je to také jednoduché. Advent je prípravou na stretnutie s Ježišom. S tým Ježišom, ktorý sa narodil v tichu v chudobnej maštaľke za mihotavého svetla sviec, mimo objektívov kamier. Nie v kráľovskom paláci. Tým Ježišom, ktorý chodieval pešo, občas sa viezol na oslíkovi. Nemal rýchleho koňa. A verím tomu, že ak by sa narodil teraz, nemal by najnovší iPhone.
Advent je časom zastavenia. Osobne mám veľmi rád pôstny čas, keď sa človek niečoho môže zrieknuť, keď sa snaží zmeniť. Niekedy si uvedomím, aký som slabý, ťažko mi je zrieknuť sa čo i len jedného obeda a dať lístok bezdomovcovi. Aj keď som si to predtým nikdy neuvedomil, Advent je tiež časom zmeny. Človek má v sebe túžbu meniť sa k lepšiemu, avšak často ju prehluší hlúposťami a vecami.
Advent je časom stretnutia s ľuďmi. Mám pocit, že jediné miesto, kde sa my ľudia v predvianočnom čase stretneme, je Tesco, veľké shopping centrá alebo vianočné trhy. Často len preto, aby sme čím viac nakúpili, vypili a zjedli. Je smutné, že potom nemáme čas ani na svoju vlasnú rodinu, nieto ešte na iných ľudí. Niekde som počul, že my ľudia milujeme veci a využívame ľudí, namiesto toho, aby sme milovali ľudí a používali veci.
Ja sám patrím k večne nespokojným ľuďom. Vždy mi niečo chýba, keď to mám, som na chvíľu spokojný. A potom si uvedomím, že mi nič nechýba, ale koľkým ľuďom áno. Začnem sa cítiť previnilo, že pokiaľ ja v teple popíjam čaj a jem medovníčky, niekde vonku pod mostom mrzne bezdomovec. Alebo, že matka so štyrmi deťmi nemá z čoho navariť a v utrápene mysli nevie ako deťom vysvetlí, že Ježiško ku nim znova nepríde. Alebo ak áno, tak veľmi skromne. Advent je nádherný čas dobrých skutkov. Tento týždeň sme v kostole u františkánov dostali malé papieriky s tipmi ako pripraviť darček pre niekoho v núdzi. Stačí niečo malé a praktické. Ak nemáte odvahu ho odovzdať osobne, stačí ho priniesť k bratom fantiškánom a oni ho dajú ľuďom v núdzi.
Nemám rád nasladlé americké filmy, kde vonku idylicky padajú vločky a ľudia si prajú „veselé vánoce". A chlapík podáva darček bezdomovcovi na chodníku. Nemal by to byť film, ktorý rozplače, ale každodenná realita, ktorá môže začať práve v Advente. Boh prichádza v chorých, trpiacich a núdznych. Ak ho neuvidíme v nich, neviem či ho stretneme niekde inde.
Úryvok z knihy brata Šavla - Náš Boh nosí zásteru:
Niekedy mám pocit, že praktizujúci katolík chodí do kostola ako do ZOO pozrieť obľúbené zvieratko, nakŕmiť ho, potešiť sa s ním, urobiť fotografiu na pamiatku. Svojho miláčika potom zavrieme späť do klietky, zamávame na rozlúčku a povieme:" Dovidenia o týždeň." Veľa katolíkov sa nevzdáva utkvelej predstavy pretvárať Boha podľa vlastných prianí, na svoj obraz. Zabúdame, že meniť sa máme my.
