Keď bol otec biskup menovaný do svojho úradu (už tu mám pocit, že som sa zle vyjadril, lebo takýto úrad si nemožno prisvojiť), mal som ako ostatní veriaci radosť, pretože ho sprevádzala povesť dobrého a verného kňaza, predstaveného rehole redemptoristov. Ja ako praktizujúci katolík som mal vždy rád kňazov rehoľníkov, ktorí zasvätili svoj život myšlienke svojho zakladateľa. A sv. Alfonz Maria de Liguori bol naozaj inšpiratívnym svätcom. Tiež som sa potešil, že Cirkev sa omladila v osobe otca Bezáka a Zvolenského. Chcel by som len podotknúť, že tí, ktorí teraz najviac kričia, vtedy a nevedeli, že nejaký „pán Bezák“ existuje.
Prešli tri roky. Pri tom ako plynie ľudský život, asi pre každého skôr krátky čas. Život sa míňa rýchlo, uteká ako piesok pomedzi prsty otvorenej dlane. Otec arcibiskup bol odvolaný zo „svojho“ úradu.
Všetci moji neveriaci kamaráti alebo kolegovia sa mňa horúčkovito obrátili s otázkou: „Čo si o tom myslíš?“ Akokeby ja som mal patent na pravdu! Neodvážil som sa súdiť. Načrtol som len to ako ja vidím otca arcibiskupa – ako verného a jednoduchého kňaza, ktorý ako biskup priniesol Cirkev bližšie k ľuďom. Doteraz si to myslím. Jeho odchod som vnímal bolestne asi ako všetci ostatní veriaci. Nie triumfálne ako liberálne denníky alebo nepriatelia Cirkvi.
Arcibiskup Stanislav Zvolensky - zdroj pravda.sk
Čas plynul a Cirkev mlčala. V čase elektronických médií a otvorenosti svetu, ktorú priniesol už Pavol VI. a ešte viac Ján Pavol II., to mlčanie bolo aj pre mňa veľmi nepochopiteľné.
Až napokon - otec arcibiskup sa rozhodol prehovoriť. Tá ťarcha sa asi už nedala uniesť. Cirkev ho vraj opustila. Aspoň toľko hovoria titulky novín. Tentoraz myslím, že SME nezveličovali. Nevdojak som si spomenul na svoj neslávny príchod z Afriky, odkiaľ som ušiel, aj napriek dlhoročnej príprave, úspešnej práci na Ukrajine. Z Afriky som ušiel a veľmi som zanevrel na saleziánov, ktorí ma tam vyslali. Popretŕhal som mnohé kontakty s ľuďmi, ktorí mi boli najbližší. Ale ako plynul čas (a boli to roky), čím ďalej, tým viac som cítil potrebu vrátiť sa medzi ľudí, na ktorých som zanevrel. Tí ľudia ma totiž neopustili. Stále ma volali na ich stretnutia, stále mi písali, volali. Nenechali ma zatrpknúť vo svojom vnútri.
Ale poďme späť k otcovi Bezákovi. Vo svojej výpovedi (videl som asi polovicu rozhovoru na TA3) viackrát odhalil mnohé vážne veci. Až také vážne, že pre mňa, človeka, ktorý aktívne žije a participuje na živote Cirkvi, boli jeho slová ako dýka do srdca.
Nie, nestratil som pre ne vieru. Ja nechodím do kostola kvôli pekným kázňam alebo príjemnému farárkovi. Taktiež mnou neotriasli škandály Cirkvi v zahraničí. Pre mňa je viera vzťah s Bohom, ktorý ma vykúpil a chce mi dať večný život s Ním. A Cirkev je pre mňa spoločenstvo ľudí, ktorí ma na ceste k Bohu sprevádzajú. Bez nich by som často padol, bez nich by som sa naozaj cítil opustený. Otázka stojí – existuje Boh alebo nie? Existuje nebo alebo nie?
Hovorí sa, že nikdy nie je chyba len na jednej strane. Platí to asi najmä v manželstve. Ale aj v tomto prípade. V dejinách Cirkvi sa stali aj mnohé krivdy. Pre mňa je mementom páter Pio, veľký svätec 20. storočia. Akonáhle sa na jeho tele objavili stigmy, cirkevná vrchnosť mu zakázala slúžiť verejne omše a považovala ho za klamára. Otec Pio to v pokore prijal a všetko utrpenie prežíval v úzkom spojení s Bohom. Prešlo niekoľko desaťročí a toho istého pokorného otca Pia Cirkev povýšila na oltár. To isté don Bosco, zakladateľ rehole saleziánov. Zažil veľké príkoria od turínskeho biskupa, ktorého sám navrhol (nakoľko pápež si vážil jeho názor). Za všetky poníženia sa musel ešte dotyčnému biskupovi ospravedlniť. Aj on je veľkým príkladom svätosti a najmä pokory, ktorá je základom všetkých čností.
Emeritný arcibiskup Róbert Bezák - zdroj SITA
Túto pokoru som u otca Bezáka nevidel. Je ťažké to napísať, ale tak to je môj názor.
Ale minca má aj druhú stranu. Boh hovorí: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Ako to, že niekto povie modlím sa za teba a potom človeka, ktorý je v núdzi, odmietne?! To je ako povedať bedárovi najedz sa a nedať mu ani korunu. Cirkev by pre mňa malo byť spoločenstvo, kde človek cíti prijatie. Presne ako ja som pocítil, keď som bol na dne. Presne ako to robí Maroš Kuffa s bezdomovcami, vrahmi, prostitútkami. Ľudia, ktorých všetci odvrhli, nachádzajú u neho prijatie.
Preto by som rád povedal:
Otec arcibiskup Bezák, máte možnosť osvedčiť sa v skúške tak ako veľkí svätci pred vami. A Cirkev nie sú len biskupi, ale aj my veriaci, ktorí sme Vás neopustili. Mnohí na Vás naozaj myslia každý deň.
Otec arcibiskup Zvolenský a otcovia biskupi – máte možnosť ukázať, že Kristus je milosrdný, aj vo svojich zástupcoch.
Napokon – všetky tituly a sláva tohto sveta nám všetkým bude raz nanič. Buď nastane tma ako veria ateisti alebo stretnutie s milosrdných Bohom. A tam už nebude nikto červený ani modrý, bohatý ani chudobný a dokonca ani biskupom. Pred Bohom budeme stáť len s našimi skutkami.
PS – ešte nikdy som nezakázal diskusiu pod mojím článkom, preto prosím všetkých o slušnú diskusiu.
