Prichádzam do Jurajovej pracovne v Mlynskej doline. Privíta ma priateľským úsmevom, ktorý spôsobí opadnutie trémy, ktorú mám. Posadí ma za stôl a povzbudí. Môžeme začať. Môj prvý rozhovor s kňazom, ktorého cesta sa spája s prácou v médiách.
Juraj, sám seba si na svojom blogu charakterizoval ako obyčajného dedinského farára, ktorý sa dostal k práci s médiami. Môžeš nám opísať ako sa to stalo?
Keď som v 84-tom nastúpil do seminára a začal študovať teológiu, bolo prirodzené, že ak ma biskup po piatich rokoch vysvätí, budem najskôr niekde kaplánom, neskôr možno farárom niekde na dedine, či v meste. Čokoľvek iné bolo len ťažko predstaviteľné.
V 89-tom sa pár mesiacov po mojej kňazskej vysviacke udialo to, čo voláme nežná revolúcia. Mňa to chytilo v Považskej Bystrici, kde som bol kaplán. V decembri som bol preložený za kaplána do Púchova, o pár mesiacov neskôr som sa stal administrátorom farnosti Horné Kočkovce.
Odtiaľ ma na jeseň 1992 môj biskup, kardinál Korec poslal na stáž do USA, do televízneho štúdia Halell Communication. Mal som tam stráviť niekoľko rokov, no strávil som tam len 7 mesiacov. Dôvod bol jednoduchý – americká biskupská konferencie pripravila projekt televíznych štúdií pre krajiny strednej a východnej Európy a Slovensko sa prihlásilo. Nenašiel sa však nikto, kto by za ten projekt prevzal zodpovednosť, tak som sa na jar 1993 vrátil na Slovensko.
Pýtal si sa ale na to ODF – obyčajný dedinský farár – tak to mám od kamaráta kňaza Vlada Slováka, ktorý bol roky riaditeľom rádia Lumen. V čase, keď sme začínali s médiami, boli sme takí samoukovia. Postupne sme prichádzali na to, ako robiť rádio, televízne programy. Médiá sme predtým neštudovali. Vtedy som si hovoril: „Začíname pracovať s médiami, lebo cítime, že to Cirkev potrebuje, ale veľmi to robiť nevieme. Mladí študujú a keď doštudujú, prídu za nami a povedia nám: „Vy tomu nerozumiete, choďte od toho!“ Potom pôjdem niekam na dedinu na faru a konečne si kúpim psa ...“ To, že sme aj Vlado aj ja neskôr študovali v Lubline mediálnu komunikáciu, to je už niečo iné.
Bola to teda taká z „núdze cnosť“, aby sa niekto ujal práce s kresťanskými médiami? Nebol nikto?
Neviem, či nebol, ľudia sa aj hlásili. Ale v Cirkvi na mediálnu prácu neboli vyčlenené peniaze, stavali sa kostoly ... napriek tomu pri spätnom pohľade na svoj život dnes vidím, že si ma Boh na prácu s médiami pripravoval. Kým som prišiel do seminára, venoval som sa slaboprúdu, audiotechnike, fotografovaniu a kope ďalších vecí. Čo majú tieto veci spoločné s tradičnou farskou pastoráciou? Vlastne nič. A za komunizmu hrozilo odobratie štátneho súhlasu, alebo dokonca basa, ak kňaz vyvíjal aktivity mimo smeru vymedzenom stranou a vládou, napr. smerom k mládeži. Občas som sa vtedy pýtal sám seba: „Načo mi toto všetko je? Veď sa pripravujem na kňazstvo. Prečo ma to baví? Prečo ma nebaví viac štúdium teológie?“ Odpoveď mi prišla po 89-tom roku, keď ma biskup vyčlenil pre prácu v médiách. Sám seba ale vnímam skôr ako človeka, ktorý hľadá a začína vždy niečo nové s očakávaním, že po mne prídu ľudia odborne pripravení. Zober si takú TK KBS (Tlačová kancelária Konferencia biskupov Slovenska) – dnes už sú jej pracovníci profesionáli. Médiá si vyžadujú profesionalitu, neznesú diletantstvo.
Spomínal si, že kňazom si sa stal za totality. Veľakrát to fungovalo tak, že človeka pritiahol nejaký dobrý príklad. Mal si aj ty niekoho takého?
Ja som sa narodil v Martine a prvé roky svojho života som prežil v Martine-Priekope a vo vrútockom kostole som začal miništrovať ako malý chlapec. Ale z toho obdobia si nepamätám nič. Keď sme sa presťahovali do Novej Dubnice, čo pre mňa znamenalo vytrhnutie z prostredia, ktoré som mal rád, trucoval som a ani do kostola som nechcel chodiť.
Jediný kňaz, ktorého som stretol a zároveň vnímal ako akýsi prototyp kňaza bol salezián Don Čakánek. Bol to už starší človek. Ako deti sme sa ho trošku aj báli, lebo pôsobil veľmi prísne. Ale človek postupne zistil, že za tou maskou prísnosti sa skrýva človek s obrovským srdcom. Dubnická fara bola vždy otvorená. Keď si zazvonil, hneď ťa pán dekan volal do kuchyne, ponúkol niečo na jedenie ... na starej dubnickej fare sme mali herňu a do nej voľný prístup! Keď sa neskôr postavila nová fara, herňa v nej mala pevné miesto. Ja som jednoducho nepoznal iný spôsob pastorácie, než ten, ktorý som zažil na dubnickej fare. Až keď som prišiel do seminára, pochopil som, že sú i iné spôsoby ...
Miništroval si ako dieťa?
Po presťahovaní do Novej Dubnice som zo začiatku miništrovať nechcel. Až keď som trochu vyrástol. Bavilo ma chodiť v nedeľu ráno tuším na siedmu do Dubnice nad Váhom. Na tú svätú omšu sa nikomu nechcelo vstávať. Boli sme tam len dvaja a mohli sme robiť všetko. To sa mi páčilo viac, ako iba stáť v zástupe 10 – 20 miništrantov.
Spomenul si nejaké záľuby. Na tvojom blogu ma zaujala kombinácia – dychovka v Novej Dubnici, fotografovanie a slaboprúd.
Môj otec síce vyštudoval silnoprúdové pohony, ale mal blízko i k slaboprúdu. Veľa som sa naučil pri ňom, používať letovačku napríklad. A potom to boli kamaráti v priestoroch dielní na 3. ZDŠ – mali sme tam rádioamatérsky krúžok. I na gymnáziu, či na ľudovej škole umenia sa nakoniec všetka ozvučovacia technika ocitla v mojej „správe“. Zosilovače a reproduktorové sústavy som už vedel rozobrať a poskladať za pár minút. Magnetofóny, ktoré som používal, som už ani nezošrauboval – aby som sa v prípade potreby dokázal rýchlejšie dostať do ich vnútra. A keď som sa po maturite dostal do Hi-Fi klubu, tak to už bolo iné kafe!
Čo sa týka fotografovania, opäť mal na mňa vplyv môj otec. Mal pomerne slušnú foto-výbavu, vrátane vybavenia fotokomory, ktorú sme si rozkladali v kúpeľni. Fotografoval s Flexaretom IV.a, neskôr si kúpil Praktiku L na kinofilm. Keď začal na 3. ZDŠ v Novej Dubnici viesť fotoamatérsky krúžok, vďaka nemu som mal kľúče od tamojšej fotokomory a trávil som v nej dlhé hodiny. Po maturite som začal viesť fotokrúžok na 2. ZDŠ v Novej Dubnici. To už som mal Praktiku MTL 5 a ďalšiu foto-výbavu som si sa postupne dopĺňal.
A dychovka? Patrilo sa chodiť na nejaký nástroj. Na klavír som vraj už bol veľký (piatak, či šiestak na ZDŠ), tak sa ku slovu dostal klarinet. Štefan Baláž, dlhoročný riaditeľ Ľudovej školy umenia v Novej Dubnici sa rozhodol založiť detský dychový orchester. Zohnal peniaze na nákup nástrojov a uniforiem. Orchester ma chytil. Nehrali sme ľudovky, dychový orchester to je niečo iné, má väčšie obsadenie, hrajú sa orchestrálne skladby a to nás bavilo. Mariánske Lázne, Praha, Cheb, Přelouč, Zwickau, Karl-Marx-Stad, Poprad, Banská Bystrica – to sú mestá, ktoré som navštívil práve vďaka dychovke.
Zmenil život v seminári niečo na týchto záľubách?
Ja som z vidieka a predstava, že si dám prihlášku na FAMU do Prahy – to nehrozilo. Prvú prihlášku na VŠ som si dal na elektrotechniku, k tomu som mal blízko. Tam ma ale neprijali, tak som pracoval v ZŤS EVÚ Nová Dubnica ako asistent nákupcu náradia v náraďovni. Čísla noriem fréz, sústružníckych nožov, vrtákov som vtedy vedel naspamäť.
Keď ma po pár rokoch prijali na štúdium teológie, netušil som, do čoho idem. Nevedel som, ako vyzerá seminár zvnútra. Ako sa v ňom žije. Dnes mladí nemajú problém, môžu sa tam ísť pozrieť. Ja som dokonca nepoznal žiadneho bohoslovca. Len som vedel, že idem študovať teológiu a všetko ostatné musí ísť preč.
Prvý šok som zažil hneď v prvý večer, keď som „vďaka“ mojej reume ležal s horúčkou na infirmárke. Prišiel bohoslovec Miki Mikluščák a v ruke mal vývojnicu. Tak som zistil, že seminár je niečo iné, ako som očakával. Hoci mal svoje prísne pravidlá, stále ponúkal kopec možností. Klarinet síce odišiel dostratena, ale fotografovanie, práca s magnetofónmi, mikrofónmi – to všetko mi zostalo a mohol som sa rozvíjať ďalej. Dokonca neskôr pribudla i videotechnika.
Spomínal si, že stať sa kňazom, nie je ľahká vec, prežil si nejakú krízu?
Ja som o nej písal na svojom blogu. Prežiť si ju musí každý a nie iba zraz za život. S kňazstvom je to podobne, ako s manželstvom. Keď mi kamarátka, ktorá mala veľmi krásny vzťah pred manželstvom a i v manželstve na nich vidíš, že patria jeden druhému, povedala: „Vieš v deň sobáša som si nebola istá, či robím správne ...“. Je to strašne individuálne ...
Kríza môže pôsobiť ako blok, ale i ako katalyzátor, pomôže Ti prehodnotiť veci. Ja som ju nechcel, ona jednoducho prišla s duchovnými cvičeniami pred diakonskou vysviackou. Odrazu som si uvedomil zodpovednosť, ktorú ako kňaz budem mať. A neistotu viery. Všetko to zo mňa spadlo až po šiestich mesiacoch na duchovných cvičeniach pred kňazskou vysviackou. Vo svojej bezmocnosti som zažil čosi ako Boží dotyk. Už je odvtedy 18 rokov a ja stále viem, že ma Boh volá do kňazstva.
Kríza príde, záleží len na tom, ako sa k nej človek postaví. Možno je tu i preto, aby som si uvedomil – Pane Bože, bez teba som nič. Baví ma žiť, ale život je Boží dar. Občas asi potrebujem trošku tvrdšie pripomenutie.
V súčasnosti si známy tým, že pracuješ v LUX communication. V čom spočíva tvoja práca s médiami?
(smiech) Moja práca spočíva v tom, že ráno prídem do roboty, zalejem si pol litra kávy, prečítam si poštu, potom o dvanástej mám svätú omšu, ideme na obed, potom si zalejem druhý polliter kávy a večer ideme domov. A pomedzi to mám kopec roboty.
A ten kopec roboty?
Ide o to, čomu sa venuje LUX. Na začiatku sme ho vymysleli ako občianske združenie zamerané na evanjelizáciu pomocou elektronických komunikačných prostriedkov. Pre nás bolo v tom čase prioritou vyrábať programy pre vysielanie vo verejnoprávnej televízii. Neskôr pribudlo vydavateľstvo, organizovanie gospelových podujatí, dokumentárne tvorba.
V poslednom čase nás valcuje hlavne televízna tvorba. Kamaráti Leoš a Martin – kňazi z Čiech, spustili projekt satelitnej digitálnej televízie TV NOE a nás prizvali k spolupráci formou dodávania programov do vysielania. A televízna výroba je veľmi drahá.
TV NOE sa prezentuje ako nekomerčná, bez reklamy, ako televízia dobrých správ, ktorú robia kresťania. Nechce byť konkurenciou ostatným televíziám, ale alternatívou. Na jej financovanie vymysleli Martin s Leošom Klub přátel Telepace a TV NOE. My sme s ich súhlasom založili klub priateľov TV LUX a TV NOE – čiže klub ľudí, ktorí si myslia, že takáto robota má zmysel a chcú ju podporiť modlitbou, radou, kritikou, spoluprácou, alebo aj finančne. A tak teraz chodím medzi ľudí a pokúšam sa im vysvetliť, že tu takáto alternatíva je a že bude iba vtedy, ak ju budú chcieť.
Okrem toho mám na starosti organizáciu výroby Poltón klubu, čo je 55 minútový hudobný klub, ktorý má moderátora, sú v ňom diváci, kapela hrá naživo, pustí sa aj nejaký videoklip. Raz do mesiaca organizujeme koncert troch kapiel v rámci programu Gospel párty v bratislavskom UPC (Univerzitné pastoračné centrum) a raz za rok hudobný festival Verím Pane v Námestove. Samotný festival je taká „neverending story“. Jeden ročník sa ešte poriadne ani neskončil a už začíname pripravovať ďalší. Do toho všetkého mi pribudli povinnosti na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde som aj študentom aj externým učiteľom.
Spomínal si ČR. Raz som počul, že viac sa darí náboženskému vysielaniu v rámci ČT ako u nás na Slovensku ...
Nemyslím, že by to bola pravda. Nikdy nemali toľko priestoru vo vysielaní, ako sme mali my na Slovensku. STV by mala byť nezávislá a verejnoprávna inštitúcia, s ktorou Cirkev môže spolupracovať, ale nemala by zasahovať do jej pôsobenia. Hovorím, že STV by mala byť verejnoprávna preto, lebo si myslím si, že momentálne až tak veľmi verejnoprávnou nie je.
Verejnoprávnu televíziu vnímam tak trochu aj ako alternatívu voči komerčným televíziám, ktorých vysielanie je prevalcované akousi globálnou pseudokultúrou, hodnotovo orientovanou niekedy až trápne jednofarebne. STV by predovšetkým mala vysielať program postavený na hodnotách stavajúcich na našich kultúrnych a duchovných tradíciách. Mala by dávať priestor na prezentáciu významných duchovných, kultúrnych i spoločenských udalostí a trendov, mala by sa snažiť o nezávislé a objektívne spravodajstvo, mala by dať zaznieť aj hlasu tých, ktorí sa ku slovu nedostanú napr. z ekonomických dôvodov – to komerčná TV nikdy neurobí.
Je tu potrebná nejaká opozícia zo strany tradičných výchovných programov?
Nie opozícia, ale alternatíva. Médiá sú akoby zrkadlom spoločnosti. Reflektujú, čo sa deje, i keď viac či menej skreslene a zároveň spätne na dianie v spoločnosti vplývajú. Niektoré javy môžu akcelerovať, iné utlmiť (napr. ignorovaním). Nesmieme zabúdať, že každý mediálny produkt je zároveň nositeľom hodnotového systému. Ak potom nejaké hodnotovo jednofarebné promile spoločnosti tvorí mediálne produkty a tie sa dostávajú do médií, môže veľmi ľahko nastať to, čomu sa hovorí efekt špirály mlčania. O čo ide? Človek sa potrebuje niekam zaradiť. Keď mi médiá predložia istý názor ako názor väčšiny, aj keď ho považujem za chybný, budem radšej ticho, aby môj INÝ názor nespôsobil moje vylúčenie zo spoločenstva. A to napokon môže spôsobiť, že za verejnú mienku je považovaný názor pár jednotlivcov, s ktorým síce väčšina spoločnosti nesúhlasí, ale nik sa neodváži svoj odlišný názor vysloviť. Ak by sa aj odvážil, nemá priestor pre jeho prezentáciu.
Spomínal si masový vplyv médií ale aj ľudí, ktorí idú proti prúdu. Čo sa tebe vybaví pri spojení kresťania a médiá?
U nás máme jedno špecifikum – stáva sa, že ľudia s nenaplnenými ambíciami, neschopní uplatniť sa v profesionálnom svete prídu na faru a ponúknu svoje služby Cirkvi. Napr. príde mi niekto na faru a povie, že je vynikajúci huslista a hudobník. Ak nie som odborník a nemám niekoho, kto by mi poradil, neviem odhadnúť, či je to pravda – keď sa navyše vytasí s rôznymi dobrozdaniami. Ten človek mi vo farnosti začne organizovať hudobný život. Ak je to totálny diletant, tak to je potom tragédia. Toto sa nám v Cirkvi stáva a obávam sa, že médiá nie sú výnimkou.
Arcibiskup J. P. Foley, predseda pápežskej Rady pre médiá, nás upozornil – netrieštite sily, spájajte sa na nadnárodnej úrovni. Myslím, že veľmi dobre vie, prečo to hovorí. V mediálnej oblasti nemáme dostatok finančných prostriedkov a ani ľudských zdrojov. Na Slovensku je to trieštenie až neskutočné. Máme nekonečné množstvo kresťanských časopisov, ale na akej úrovni? Predsa nemôžeme mať až tak veľa kvalitných žurnalistov ... na druhej strane zase človek, ktorý sa vypracuje, odchádza z kresťanských médií do komerčných, lebo napr. potrebuje uživiť rodinu. Dostane 2-násobný, 3-, 5-násobný plat? Dostane. Kvalitní grafici, strihači ... moderátori.
Je to akoby začarovaný kruh. Ako z neho von? Ak sa rozhodneme budovať cirkevné médiá, hrozí nám, že sa uzavrieme do geta a v tom gete budeme sami seba pochvaľovať, akí sme super. Ak sa ale zriekneme vlastných médií, zriekame sa tým možnosti odovzdávať naše posolstvo slobodne a úplne.
Myslím si, že jedným z riešení je podpora talentovaných mladých ľudí, pre ktorých je viera prirodzeným spôsobom života, aby sa nebáli študovať i odbory súvisiace s médiami. Tým ďalším riešením by malo byť prebúdzanie pocitu zodpovednosti v ľuďoch. Ako veriaci sme neboli vedení k zodpovednosti za svoju vieru. O tú sa vo farnosti postaral pán farár – za komunizmu sa vlastne ani inak nedalo (teda dalo, ale často za cenu vezenia). Ibaže dnes je úplne iná doba. Ak je pre mňa kostol, či moja farnosť anonymným priestorom, kde sa cítim blbo, niečo nie je v poriadku. Kostol by predsa byť centrom farnosti ako spoločenstva živých spoločenstiev. A keď to tak nie je, nemôžem predsa čakať, že SA to zmení – tú zmenu musím začať ja sám. Že ma nepochopia ľudia, či dokonca ani vlastný farár – to ma nesmie odradiť! Musím sa naučiť cítiť zodpovednosť za svoju farnosť, obec i krajinu, v ktorej žijem. Napokon i samotné médiá sa môžu správať iba natoľko svojvoľne, nakoľko im to naša pasivita dovolí!
Festival Verím Pane. Si známy najmä vďaka nemu. Kedy vznikla táto myšlienka?
To mám skoro naučené. (smiech) Bol som tiež fanúšikom folku. V seminári sme si organizovali interné folkové koncerty a pravidelne som chodil do Martina na festival Folkfórum. Konával sa v tom istom Dome kultúry, kde sa konali i festivaly politickej piesne. To bola taká irónia. Nuž a tam som sníval o tom, že by bolo dobré zorganizovať kresťanský hudobný festival. Ale za totality to jednoducho nešlo.
Keď mi v roku 1990 prišiel menovací dekrét za administrátora farnosti Horné Kočkovce, začal som reálne uvažovať o uskutočnení svojho sna o festivale. V auguste 1990 som si do H. Kočkoviec pozval pár kapiel a spevokolov z Považia, ktoré som poznal. Festival, či vlastne festivalík som nazval podľa piesne kňaza Viktora Zborana Verím Pane. Trval 3 dni a vystúpilo na ňom 11 účinkujúcich. V piatok sme sa zišli, v sobotu dopoludnia boli nácviky, poobede sa odohral koncert na pódiu z lešenárskych trubiek na dvore ZŠ a v nedeľu bola na tom istom pódiu svätá omša. Celkom sa nám to zapáčilo a tak sme na ďalší rok vyhlásili celoslovenský festival a oslovili profesionálneho zvukára Pavla Prockla, s ktorým robíme dodnes.
Ako sa festival menil...
Štyri roky sme to ťahali v Horných Kočkovciach, potom tri roky v Považskej Bystrici. V 1997 festival nebol a od roku 1998 býva v Námestove. Schádzame sa vždy v utorok večer. V stredu ráno začínajú tvorivé dielne a večer je prvý koncert na pódiu v amfiteátri na priehrade. V nedeľu v noci festival končí posledným koncertom. Okrem dielní a hrania na veľkom pódiu sú súčasťou festivalu i klubové pódium v Dome kultúry, jamovanie, divadelné a muzikálové predstavenia, festival dokumentárnych filmov Pilgrim fest, nočné videoprojekcie Poltón klubov – je to dnes už taký malý kolosík.
Môj pôvodný zámer bol vytiahnuť muzikantov z kostola von, na pódiá. Ako festival rástol, ukázala sa potreba dať muzikantom možnosť duchovného i hudobného rastu. Začali sa totiž objavovať dva extrémy. Ten prvý: „Ak je to o Pánu Bohu, tak to je určite dobré!“ a ten druhý: „Hlavné je hrať profesionálne!“ – aj preto na festivale pribudli duchovné aktivity a tvorivé dielne. Občas akoby nám chýbala zdravá sebareflexia. Poznám jeden výrok Paľa Prockla, zvukára, keď sa pýta gitaristu: “A máš ladičku?” – “Mám.” – “A prečo ju nepoužívaš?!” (smiech) Vedieť mať na veci svoj názor, povedať ho a vedieť si vypočuť názor iného človeka.
Posledných pár rokov sme sa hľadali, hľadali sme niečo, čo by dokázalo vystihnúť pocit, ktorý v nás festival vzbudzuje. Dlho sa nám nedarilo. Až vlani pri jednom zo stretnutí organizačného štábu povedala Zuzka Kniezová jednoducho: „Doma je doma“. Ja viem, vyzerá to ako fráza, ale pre nás, čo festivalu už roky žijeme, sa toto motto stalo pomenovaním pocitu, ktorý tu už bol. Naplno sme doma v nebi a malý zážitok domova sa pre nás v druhej tretine júla deje práve v Námestove.
Je to spôsobené aj prostredím pri Oravskej priehrade? Niečo ako open-air festival?
Kto pozná Námestovo vie, že nemá žiadnu halu, v ktorej by bolo možné usporiadať koncerty. Má priehradu, amfiteátrik pre 3 tisíc ľudí s pódiom 19x10 metrov, problémy s elektrikou ... ku tomu pocitu domova skutočne prispieva i prostredie. Keď som v roku 1997 prišiel do Námestova za vtedajším primátorom Ivanom Krušinským, okamžite sa mi naplno venoval. Ako som ho mal možnosť spoznať neskôr, bol pôvodne učiteľom a ochotníckym hercom s hrdým Námestovcom! Zoznámil ma s Evou Mušákovou, riaditeľkou Domu kultúry. Novým farárom tam vtedy bol Blažej Dibdiak, s ktorým som sa poznal už od seminárskych čias.
Vieš si predstaviť, že by som ako cudzí človek prišiel do mesta, povedzme do Kyjeva a povedal by som: „Dobrý deň pán primátor, ja tu chcem organizovať kresťanský hudobný festival“ a primátor by sa naplno zapojil do jeho organizovania, začal by zháňať ryžu do kuchyne, dal by zväčšiť pódium, dal k dispozícii zadarmo priestory patriace mestu ... nuž a presne toto sa mi v Námestove stalo!
Postupne som sa stretal a zoznamoval i s ďalšími Námestovcami. A tak dnes tvoria tím okolo Verím Pane i ľudia z jeho kočkovských či bystrických začiatkov, i ľudia z Námestova a tí, ktorých Námestovo k festivalu pritiahlo.
Hovorievam, že festival Verím Pane urobí vždy radosť všetkým Námestovcom: časť má radosť zo samotného festivalu a druhá časť, keď sa festival skončí. (smiech)
Kedy začína tohtoročný festival?
Pre mňa sa už dávno začal, ale naozaj naplno ho začneme rozbiehať 12. júla, keď sa na pár týždňov nasťahujeme do Námestova. Pre účastníkov sa festival začína v utorok 17. júla večernou svätou omšou.
Na svojom blogu si spomenul, že si festival skôr užívaš. To ma pobavilo, lebo to tak nevyzeralo po minulé roky.
To by si musel vidieť, ako to vyzeralo v Horných Kočkovciach. Keď som s festivalom začínal, chodieval som spávať o druhej, či o tretej ráno a vstával som okolo šiestej! Nedokázal som vtedy preniesť organizačné starosti na ľudí okolo seba.
Aj dnes je na festivale veľa práce i pre mňa, ale s tým, čo som robil voľakedy, sa to porovnávať nedá. Dnes už som schopný spať i do ôsmej. Kedysi, keď štvrtej ráno zazvonili pekári, že treba vykladať pečivo, tak som sa vyvliekol zo spacáku a šiel som vykladať. Dnes si poviem, nech to vyloží niekto iný.
Koľko ľudí asi pracuje okolo festivalu?
To sa ťažko odhaduje. Už sú okruhy v rámci organizácie festivalu, o ktorých ani poriadne neviem, ako fungujú. Napríklad stravovanie. Je pár ľudí, čo sa tomu venujú, majú vypracovaný systém a odovzdávajú si ho ďalej. A tak je to i v oblasti ubytovania, organizácie tvorivých dielní, liturgie, pri vydávaní festivalového denníka, predaji tričiek ... je kopec ľudí, ktorí si na Verím Pane našli svoje miesto. Ale koľko tých ľudí je, neviem. Cez rok je nás tak 6-8 a počas samotného festivalu asi do 150. Festival si jednoducho žije svojim životom, ktorý ja už často iba pozorujem.
Čo pre teba osobne znamená Verím Pane festival?
Som tam doma. Samotný festival je pre mňa miestom, kde sa môžem stretnúť s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád. Je pre mňa naozaj také malé nebo. Je tam i muzika, ktorú mám stále rád, ale je to najmä o tých stretnutiach.
Ako vnímaš ty slovenskú gospelovú scénu?
Tak to je kapitola sama o sebe. Je to akoby svetská scéna populárnej hudby, ale v malom. V rámci nej je možné nájsť veľa hudobných žánrov, od metalu až po folk. No nájdeš tu i žánre, ktoré svetská populárna hudba nepozná, napríklad spevy z Taizé. Nuž a úroveň, tá je veľmi kolísavá.
Verím Pane si hneď od začiatku dal za úlohu vyhľadávanie talentov. A tomu sme zostali verní dodnes. Pokiaľ je to len trochu možné, chceme dať na pódiu priestor každému. Keď zostavujem program, ak už v ňom nie je miesto, ako prvé nevyraďujem kapely, ktoré hrajú najhoršie, ale tie, ktoré nehrajú svoje vlastné veci.
Na pódiu potom stretneš Timothy, Raindown, Credo, Heaven’s shore, čo sú už vlastne profesionálni muzikanti a aj ich pódiové show stojí za to. A stretneš i kapely, pri ktorých sa ma ľudia pýtajú, prečo ich tam vôbec púšťam. Ja vtedy hovorím - kto im dá príležitosť, ak už nie festival Verím Pane? Nech si skúsia zahrať na veľkom pódiu, na dobrej aparatúre, možno ich to povzbudí. Možno raz budú dobrí.
Spomínal si stálice ako je Credo, Timothy. Tvoje obľúbené?
Tých by bolo viacej. Atlanta a Trenčiansky bazár, ktoré už dnes nehrajú, potom Credo, Mimicry, Metelica, Križiaci, Kapucíni a Stanley, Timothy, Adriel ... mne však viac ako o hudbu ide naozaj o stretnutia s ľuďmi.
V programe som našiel aj Kompromis, už legendu, ktorej členovia majú deti. Je to také vyznačenie festivalu?
Ešte keby tak prišla Atlanta v pôvodnom zložení aj s Marošom Kachútom, alebo spomínaný Trenčiansky bazár ... to, že príde Kompromis, je pre mňa vždy veľká radosť. Kompromis napísal do dejín slovenského gospelu neprehliadnuteľnú kapitolu.
Čo by si odkázal návštevníkom festivalu?
Teraz si ma zaskočil (smiech) … žite radi svoj život a využite šancu, ktorú už viac nedostaneme. Žite svoj život naplno a buďte zaň vďační.
