Cesta domov to bola už iná „story“. Zobral som kamoša pod dáždnik. Prišiel iba v sandáloch, na sebe krátke tričko a letné nohavice. Schytali sme to viac-menej obaja. On mokrý ľavý rukáv, ja pravý. To isté na nohách. Bolo to do smiechu, veď zachvíľu sme v suchu.
Na Zochovej sme sa rozlúčili. Ja som ešte čakal na autobus. Rád sledujem ľudí naokolo. Toho večera všetci v krátkych rukávoch, sandále a niektorí bermudy. Nemohol som si preto nevšimnúť starého pána v hrubom svetri a sivých asi tesilových nohaviciach. Práve si mädlil ruky. Od zimy. Na malý moment sa otočil, prehrabal sa v nejakých veciach a na moju radosť vytiahol bundu. Takú tenkú letnú, ale predsa len niečo. Všimol som si, že vlasy mal pekne uhladené, šedivé, miestami presvitala niekdajšia čerň. Nos veľký, priam rozprávkový, sa ružovel. Ešte zopár ráz sa prehrabal, pošúchal si ruky a ... zatvoril oči.
Takto opretého o múrik na zástavke som ho hodnú chvíľu pozoroval. Nič nenasvedčovalo, žeby sa mienil niekam pohnúť. Tu bol doma. Aj napriek uhladenému výzoru, bolo vidieť, že je bezdomovec. Mne bola pomaly väčšia zima. Mokré rukávy ma chladili a nevedel som sa dočkať, kedy príde to moje číslo. „Akurát ten nejde“, zahundral som si v duchu.
Pán tam stále sedel, oči mal zatvorené, možno už i odfukoval.
Vonku nebolo dvakrát teplo. „A to je leto“, pomyslel som si. Čo bude v zime?!
Vskutku mnoho ľudí bez domova takto príde o svoj život. O život, na ktorý mnohí z nich rezignovali. Oddali sa alkoholu. Skôr či neskôr. Často sa mi pri pohľade na nich v mysli vybaví epizódka zo života môjho obľúbeného pápeža Jána XXIII., ktorý raz, keď ešte ako benátsky patriarcha dával almužnu jednému chudákovi, bol kýmsi napomenutý: „Otče, a vy ho nepoznáte? On to aj tak prepije!“ Ján s úsmevom nato: „Veru, v tomto chlade trochu marsallského (víno) nikomu neuškodí.“ Jeho dobrota bola známa po celom svete.
Dalo by sa o tom donekonečna polemizovať. Sám neustále bojujem s pocitom, či moja almužna nebude takto zneužitá. Dať ju či vopred odsúdiť človeka vo svojom srdci?!
To je ťažké rozhodovanie. Nie všetci sú rovnakí - čo človek, to jedinečný ľudský osud. A... aj človek bez domova je človekom, len mu chýba to najdrahšie – teplo domova, teplo milovaného človeka.
