... alebo psychologický pohľad do duše.
„Svetská sláva, poľná tráva“, vravievali už moja stará mať. To netušili, aká doba sa na nás valí.
Človek je každý deň konfrontovaný byť lepším, rýchlejším, úspešnejším. Táto potreba je do človeka vtláčaná ako za najlepších ideových čias. Nehovorím, že je zlým, keď sa niekto snaží byť povedzme lepším odborníkom v práci a podobne.
Keď sa táto snaha znenazdajky prehupne aj do aktivít, ktoré mali byť „oddychovkou“, nastáva šialený beh za fatamorgánou, lapanie hmly, čokoľvek:
človek je nervózny, že sa mu nedarí na futbale s kamošmi tak ako minule a že namiesto desať gólov, ktoré dal minule (a ktoré neustále kamarátom omieľa dokola, aby vedeli, že on hrať vie) teraz 5 dostal
ide si na desať minút zahrať šach online, ale po prvých prehratých partiách zostane 4 hodiny až kým nie je tým najlepším a nevypomstí sa všetkým súperom aj s úrokmi (keď sa to nebodaj nepodarí, má nervy na všetkých okolo)
napíše článok a preklikáva sa „do nemoty“ dúfajúc vo vysokú karmu
je znechutený, keď jeho nádeje v karmu stroskotali
snaží sa trhnúť všetkých na cyklistickej hrádzi, veď je najlepší
pred šéfom je dokonalý, rýchlo zatvára okno s nápisom Explorer :-), len čo sa priblíži
neznesie kritiku od priateľky, lebo on sa snaží
musí za každú cenu pokoriť minimálny čas v hre Hľadanie mín
všade musí byť, všetko stihnúť, všetkým vyhovieť...
... nakoniec končí znechutený. Nikdy mu nevyjde všetko zo spomínaného zoznamu. Sklamane hľadá, kde sa stala chyba...
Ešteže existuje Niekto, kto mu ukáže, že všetko toto je ako hľadanie oázy, tam kde niet, platenie zlatom (časom a radosťou) za to „čo nie je chlieb“.
Potom si dá otázku: „Je toto naozaj dôležité?!“
A prichádza radosť :-)
