Pracujem v IT firme (vraj najväčší svetový predajca počítačov), a možno práve preto ma milo prekvapilo, že mesiac september bol u nás vyhlásený ako „Mesiac dobrovoľníctva“. Vo svete biznisu veľmi pozitívna vec. Človek, najmä ten, ktorý dostal do vienka viac (dobrá práca, rodina, talenty, pokoj), by sa mal cítiť povolaný podeliť sa s tými, ktorým sa neušlo.
Jednou z akcií bola návšteva DSS (Domov sociálnych služieb) v Jahodnej. Zariadenie s viac ako 70 obyvateľmi, o ktorých sa stará personál na čele s pani riaditeľkou. Tá nás už vo dverách vítala s úsmevom plným radosti a pohody. Všetci ostatní pri bráne. Musím sa priznať, že som sa trochu bál, keď som ich zazrel. Strach z niečoho nového, alebo možno nevšedného.
Tento strach pominul hneď v prvých minútach. Klienti (ako ich vraj treba volať) nám pripravili malý kultúrny program, s ktorým vystupovali aj v Nemecku. Nedávno sa zase vrátili z Chorvátska. Sólo spievali Anička svojím zvučným hlasom a Roman, pri ktorého farbistom hlase mi išli zimomriavky po tele.
„Koľko sa tú pieseň učil?“, pýtali sme sa sa pani riaditeľky.
„Dva roky“, znela odpoveď.
Môj obdiv ešte viac vzrástol. K Romanovi, k ošetrovateľom, asistentom, k všetkým v Domove. Po krátkom programe sa ujal slova kolega Rišo, už skúsený z podobných akcií. Hovoril čo-to o počítačoch, čo názorne demonštroval Braňo, keď rozobral jednu bedňu. Jeho prirovnania k človeku – bedňa a šaty, pamäť a hlava ... mali veľký úspech a boli prijaté s výkrikmi záujmu. Prišlo až k tomu, že asi po polhodine prišla za ním jedna babička s prosbou:
„Ukážete mi ešte to srdco?“ – myslela tým procesor, ktorý Braňo šikovne prirovnal k srdcu.
Po obede a zaujímavom rozhovore s pani riaditeľkou (kde sa nám zdôverila, aké ťažké boli pre ňu začiatky tejto práce) sme si išli prezrieť celé zariadenie, do ktorého pribudli vo februári aj ženy. Hneď nato sa vylialo rameno Dunaja, ktoré narobilo nemalé škody. Dobrí ľudia si však aj s touto nepriazňou osudu poradili. Každá pomoc je však vítaná, ako sme boli informovaní. Keďže v Domove berú každého s láskou a osobitne k nemu pristupujú, je samozrejmé, že každý dostane tortu na sviatok alebo špeciálny darček (podľa želania a možností) na Vianoce. Žiadny masový prístup nebolo vidieť ani cítiť. Pri našej prehliadke sme navštívili aj dvoch chlapcov v izbe, ktorí nikdy nebudú môcť chodiť a ani sedieť. Pri takom pohľade sa každý musí zastaviť. Proste nedá sa to neprijať do vnútra.
Okolo druhej hodiny nastal čas osobného vyučovania. Zobrali sme so sebou zopár počítačov z práce, o ktoré bol veľký záujem najmä pri prezeraní fotiek klientov, kde mohli vidieť sami seba alebo kamarátov. Dobre sme sa všetci (oni aj my) na tom pobavili. Potom sme niektorých učili základy jednoduchších počítačových programov. Pri mne po celý čas sedel Martin, veľmi bystrý chlapec, ktorý, verím, sa raz dokáže zaradiť do spoločnosti. Pozorne počúval a dával dobré otázky.
Keďže nič netrvá večne, aj my sme sa museli rozlúčiť. Na záver sme vyhodnotili súťaž v maľovaní, ktorej sa mnohí zúčastnili. Nasledovala posledná spoločná fotka. Klienti nám prichystali ďalšie milé prekvapenie – malý umelý kvietok z drôtu v umelých pohárikoch. Mne ho dávala babička, ktorá chcela vidieť to „srdco počítača“. Bude to pre mňa veľmi krásna spomienka. Avšak tou oveľa, krajšou a silnejšou budú krásni (aj keď trpiaci) ĽUDIA, ktorých sme spoznali a aj tí, ktorí ich každý deň S LÁSKOU prijímajú.
Našli si miesto v mojom srdci a verím, že sa ešte raz zvítame.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
PS - ak by ste mali záujem podporiť DSS Jahodná, prosím napíšte mi pre získanie kontaktu.
