V pamätné leto roku 99 sme sa vybrali mikrobusom na ukrajinské Zakarpatie asi 160 km od našich hraníc. Colníci nás vyobracali ako sa patrí, lopty pre decká sme zbierali po celom pohraničnom pásme. Hneď ako sme dorazili, vrhlo sa na nás kopec detí, ktoré sa nás už nepustili. Každý deň ich chodievalo ráno aj poobede okolo 200 po celé dva týždne. Tie ubehli ako voda. Dodnes mám v srdci uložené ich rozžiarené tváre plné vďačnosti aj za tie pre nás najsamozrejmejšie veci. Nechápal som ako ich môže na celé hodiny nadchnúť obyčajné pexeso, po ktorom by u nás ani pes neštekol. Alebo ako si 15 roční chalani pýtali fixky a omaľovánky.
A potom futbal, ktorý sme hrali „odnevidím-donevidím". Raz som tak po štyroch hodinách na slnku prišiel na návštevu, kde naliali plný „stakan" vodky. Keď som nalačno vypil polovicu, prekvapená teta doliala a zavelila, že do dna. Zatmelo sa mi pred očami. Takýchto návštev som zažil za moje ukrajinské roky neúrekom. V dedinke Ternovo som sa stal takou miestnou celebritou. Pani doktorka Mária si na mne neraz vyskúšala svoje injekcie a jej otec, starý Jurij Mihailovič mi neraz ponúkol vnučku Sašku za ženu. Keď som ich poslenýkrát navštívil, mala možno sedemnásť, sedeli sme oproti seba a obaja sa červenali. Veď načo by si brala Ivana!?
Ternovo na Zakarpatí - foto autor
Letá a zimy na Zakarpatí boli čarovné. Miestny kňaz nám požičal starý Moskvich, na ktorom sme sa po večeroch preháňali po dedine. Na rozbitých cestách, bez lámp, s otvorenými oknami, s vetrom vo vlasoch.
Čím viac nás miestni poznali, prijali nás medzi seba. Tí jednoduchí ľudia, ktorí žili skromne. Zážitkov by bolo na celú knihu. Ako Serijožova mama prijala od nás so slzami v očiach peniaze. Jej muž odišiel na robotu do Čiech a našiel si tam inú. Na druhý deň som dostal od jej bábušky krásne vlnené ponožky - jej prejav vďaky, taký spontánny a veľmi cenný pre mňa.
Alebo ako sme s kamarátkou Petrou boli pozvaní na silvestrovskú zábavu, kde ju balil mladý Ukrajinec a preto stále tancovala so mnou. Ďalší, podnapitý vodkou, nás potom zaviezol domov. Darmo som ho prehováral, že si chcem vyskúšať jeho Volgu.
Alebo ako sa ma miestni zastali na diskotéke, keď som mal dostať po hube. Ako mi Míša požičal bundu, ako som v mínus 17C sedel v kadibudke, ako sme sa s Peťom kúpali v Teresve, ako sme stopovali medzi dedinami, ako sme sa sánkovali na najstrmšom kopci, aký som v živote videl. Decká to brali po bruchu dole hlavou.
Boli to „moje" deti, myslel som na nich po celý čas na Slovensku a ešte stále myslím. Už sú dospelí, majú po dvadsiatke a svoju budúcnosť pred sebou. Ale aká bude?
S ľútosťou v srdci počúvam správy z Ukrajiny. Ako na kyjevskom Majdane lietajú zápalné fľaše a dlažobné kocky. Alebo tie správy o mŕtvych. To už nie je oranžová revolúcia, ale vojna. Občianska vojna hneď za hranicami Slovenska. Na mojej milovane Ukrajine. Som rád, že „moje deti" žijú v dedinkách, kam nepokoje nedorazili, ale čo ak...
Krásna panoráma mesta Ľvov - foto robswebstek.com
A čo kamaráti vo Ľvove, v nádhernom historickom meste v poľskom štýle? Na Ľvov nikdy nezabudem, na dva mesiace sa stal mojím domovom. Prvýkrát som pricestoval z Chustu na Zakarpatí, v starom oválnom autobuse, aký vidíme už len v českých komédiách. Vzadu smrdel benzínom. Sedel som na nejakej batožine, vstrede kraľovala partia chlapov s cigaretami a fľaškami v rukách. Nikto im nič nepovedal. Ani ja. Nemal som chuť dať si jazykový rýchlokurz ručne-stručne. A bral som to ako kolorit krajiny, o ktorej som už niečo vedel.
Ľvov zdobí krásna budova opery, od ktorej sa tiahne alej až ku soche Tarasa Ševčenka, ukrajinského Hviezdoslava. V tej aleji som zviedol nejeden šachový zápas s miestnymi nadšencami. Hralo sa o peniaze, hrával som druhú ligu, čo sa aj ukázalo. Napriek výhre som vytiahol bankovku a podal ju starčekovi. Na druhý deň na mňa už zdiaľky mával.
Vo Ľvove som býval u saleziánov a preto som spoznal mnoho mladých. Okrem robenia webu, som sa pridával na ich akcie, kde som spoznal aj Olhu. Medičku, ktorej zomrela mama lekárka, preto nemohla dokončiť školu. Pracovala ako „feldšer", teda niečo ako ošetrovateľ. Za moju pomoc s počítačom mi poukazovala celé mesto. Vybehli sme na Vysokij Zamok, prebehli záhradami mesta, túlali sa okolo Medičnoho institutu. Pýtala sa, či mám dievča. Ešte dlho sme si písali.
Olha má teraz tri deti, zvyknem si na ňu krátko spomenúť v modlitbe. Rozmýšľam, aké by to bolo, keby bola mojou ženou. Možno by sme bývali vo Ľvove na sídlisku Sichiv a ja by som práve v ukrajinskom mraze držal transparent proti vládnej moci. Možno...
Kyjevský majdan, kde sa možno rozhoduje o osude Ukrajiny
Myslím na mnohých priateľov zo Ľvova, deti zo Zakarpatia a je mi akosi smutno. Snažím sa nahovoriť si, že toto sa ma netýka, veď je to už 10 rokov nazad.
Stále musím na nich myslieť. Hádam to zvládnu. Tí úžasní ľudia, ktorí vstúpili nezmazateľne do môjho života si predsa zaslúžia inú budúcnosť ako krv, oheň, hnev a nenávisť.
Zaslúžia si domov, aj keď skromný, ale v pokoji a nádeji. Myslíme na vás, priatelia na Ukrajine!
Moje články môžete sledovať aj na Facebooku.
