Niekde som počul, že život je vlastne neustále umieranie. Z čisto biologického hľadiska na tom niečo bude. Či sme mladí, bohatí alebo úspešní, všetci starneme... vrásky na čele prichádzajú tak nebadane, až nás jedného dňa vydesia. Tak či onak... niektorí žijú akoby ani smrť neexistovala, iní sú už zamladi predčasnými starcami.
Rád pozorujem ľudí. Nemám v tom žiadnu obsesiu, ale prechádzka mestom môže byť i tak veľmi podnetná. Mladí s ruksakmi prehodenými cez jedno rameno, bozkávajúci sa párik, biznismen s rýchlym krokom. A hneď oproti babička zhrbená nad paličkou, šatkou oviazaná hlava so starosťami za celý život. A pánko na džípe, ktorý zastal na vyšrafovanom. Každodenný kolorit dňa... koľko už bolo takých dní?!
Prešli bez toho, aby som si čo len uvedomil, aký je život. Presnejšie – aký je život krásny, zaujímavý, pestrý. A zavše ťažký. Keď som bol chorý, chcel som byť už konečne zdravý. Keď bola chorá naša Anetka, túžil som po tom dvojnásobne. A keď sme všetci v poriadku, začala ma zlostiť práca. Aj to sa spravilo... prišli iné „problémy“. A čas pomaly plynul.
Prekročil som tridsiatku... nedávno. A vtedy som sa zastavil. Prenikol ma zvláštny, dlho nepoznaný pocit vďačnosti. Najmä voči Bohu, napokon nemusel som sa dožiť. Nemusel som bývať v tejto krásnej krajine, v pokoji, v blahobyte. Voči rodičom, že mi dali život. Nemusel som sa narodiť, dnes to už nie je taká istota, veď každý ma svoju slobodu. A napokon voči priateľom, ktorí ma na mojej ceste sprevádzajú.
Spomenul som si na Daniela, ktorého si veľmi vážim pre jeho pokoru, ktorú nepoznačilo ani slávne meno v slovenskej literatúre. Na môjho svedka Peťa, vždy sršiaceho optimizmom, ktorý ja akosi neviem pevne uchopiť do rúk. Na Betku, ktorú mám rád ako sestru a ktorá sa angažuje na všetky strany v treťom sektore. Na priateľov, s ktorými sa spolu každý pondelok modlievame. Na blogerov, ktorým som už viackrát vyznal. Dokonca i na tých, ktorí majú iný svetonázor a občas zdvihnú hladinu môjho adrenalínu... veď oni vedia J.
A napokon... spomenul som si na problémy našej doby. A na žabo-myšie vojny, ktoré vedieme často i v mediálnom priestore. Ja osobne som veriacim človekom, katolíkom. Mám rád Cirkev, do ktorej si veľa ľudí rado kopne. Cítim sa byť jej členom, aj keď si niekto myslí, že Cirkvou je len bývalý arcibiskup alebo pedofilní kňazi. Cirkvou sú aj tisíce misionárov, lekárov, ktorí v neľudských podmienkach dávajú nádej za povestné „pánboh zaplať“. Aj tisíce učiteľov na cirkevných školách, na ktorých sa učí takisto aj fyzika, matematika alebo cudzie jazyky. A nespočetné množstvo veriacich, ktorí svoje krstné zasvätenie úprimne žijú.
A na druhej strane. Mám kamarátov Rómov, skínov, dokonca jedného jehovistu. Poznám zopár gayov. Aj keď by som ich asi nestretol naraz na jednom mieste, občas sa stretneme. S každým z nich sa stretnem rád a nie je to pre mňa nepríjemné. V mnohom ako veriaci človek nemôžem súhlasiť s ich názormi, ale ich ako ľudí si vážim, alebo lepšie povedané mám ich rád ako kamarátov. Mnohí z nich sú lepšími ľuďmi ako som ja. A napokon - to vie posúdiť len BOH.
Život plynie rýchlo, koľkých som už počul nariekať, ako im pretiekol ako povestný piesok pomedzi prsty. Skôr či neskôr príde smrť a ako písal Roman (link dole), čo sme zasiali, to budeme aj žať. Aj keď ma mnohí vysmejú, verím vo večný život, v ktorom dúfam, že stretnem kamošov z oboch táborov... tak už nebude ani skín ani Róm.
--------------------------
Už dlhšie som rozmýšľal nad touto výpoveďou, povzbudil ma i tento Romanov článok, ktorý je síce z iného názorového spektra, ale je veľmi pekne podaný a jeho autora si vážim.
