Mnohí máme šťastie narodiť sa do rodiny, ktorá sa na nás tešila, rodiny, ktorá nás s láskou privítala. Napriek prvým radostným krokom, o pár rokov, a ten čas preletí ako voda v Dunaji, sa nám začínajú naše prvé povinnosti - chodiť do škôlky, veď aj naši rodičia musia chodiť do práce. V škôlke veľmi rýchlo pochopíme, čo je to poriadok a ako sa máme správať. To už sme jednou nohou v škole, kde začína náš prvý krysí závod (ako to pomenoval Tomáš Hajzler vo svojej knihe Peníze nebo život).
Aj dieťa s najväčšou chuťou do učenia veľmi rýchlo pochopí (vraj v priemere za 6 týždňov), že sa učí najmä pre známky. Preto jeho chuť do poznávania nových vecí opadne a nahradí ho priam „filatelistická" snaha získať čo najlepšie známky. Tak sme k tomu vedení - dosahovať výsledky.
A podľa nich strávime v škole od 12 do 18 rokov nášho života. Aby sme získali papiere, ktoré nám otvoria dvere do pohodlnejšieho života a práce. Práce, ktorá nás často nebaví, ale dobre živí. Až 8 z 10 ľudí takto prežije svoj život - v práci, ktorá nás nebaví, často priam demotivuje. Hold - človek je stavaný na robenie kompromisov.
A je tu ešte jeden aspekt - vnímanie druhými ľuďmi. Dnešný svet to dotiahol do „dokonalosti". Človek je tým, aké drahé má auto, aký má titul a pozíciu vo firme. Môj šéf je mojím bohom, on má svojho „boha" v osobe direktora a ten zase svojho viceprezidenta tam kdesi v oblakoch. Pri tejto silnej hierarchickej štruktúre niet divu, že systém padajúceho hovna (prepáčte mi ten výraz) funguje zaručene.
Preto sme všetci „odsúdení na úspech" - buď sa staneme „niekým" alebo budeme nikým a ničím v očiach tohto sveta. Keď sa, asi ako väčšina, rozhodneme presadiť sa a tým si získať vážnosť, musíme robiť, čo od nás očakávajú iní. Veď oni nám prideľujú tituly, posty, ocenenia... aj keď budeme megaúspešní, nakoniec (skôr či neskôr) zistíme, že nežijeme svoj život, nesnívame svoj sen, ale žijeme to, čo nám naprojektovali iní. Častokrát už bude neskoro - po rozpade manželstva, po ochorení na nevyliečiteľnú chorobu, alebo na pokraji odchodu z tohto sveta.
Často je zarážajúce ako funguje tento svet a aká je hodnota človeka - odvodená od toho, čo si o ňom myslia iní, čo dosiahol v zmysle prestíže a peňazí. Je potom jasné, že deti v Afrike mnohí považujú za nič, že chorým a starým ponúkajú eutanáziu - spôsob ako sa ich zbaviť, lebo nám už nič nemôžu dať.
A pritom - sme naozaj odsúdení na takýto „úspech"? Nie je skôr úspechom prežiť svoj život tým, čo nás robí šťastnými a s tými, ktorých my môžeme urobiť šťastnými? Možno to chce len trochu odvahy kráčať proti prúdu. Apropo, ako sa to darí vám?
PS - onedlho si budete môcť prečítať na mojom blogu recenziu spomínanej knihy Tomáša Hajzlera - Peníze nebo život, v ktorej predstavuje svoj koncept slobody v práci.
