Tatry mountain resorts (TMR) sa chce rozšíriť do Álp. V rozhovore pre Hospodárske noviny to povedal spolumajiteľ TMR Igor Rattaj. “Dovolím si tvrdiť, že Rakúšania to nevedia robiť. Bohužiaľ, biznis robia takým spôsobom, aby prežila daná oblasť, a nie tak, aby im to zarábalo.“
Nezvyknem podobné veci komentovať, ale toto musím. Do Tatier som prvýkrát prišiel ako 6 ročný ešte za socializmu. Spolu s rodičmi a mladšou sestrou sme sa ubytovali v známej ubytovni „Céva“. Pamätám si mnohé veci, ktoré ma prvé roky očarili – lanovku na Skalnaté pleso, kolóny nemeckých trabantov, vysoké štíty ale aj kakavko na raňajky v Starom Smokovci. Vracali sme sa často a radi. Mali sme tú česť bývať u úžasných ľudí na privátoch, s ktorými sme boli roky dobrými priateľmi. Prežívali sme ich strasti a radosti. Neskôr to bol totálny zážitok spania v karavane v Eurokempe alebo v neďalekých bungalovoch. Toto už dnešné deti nezažijú. Areál zbúrali.
Boli to čarovné časy. Do Tatier sme neprestali chodievať. S manželkou alebo pred dvoma rokmi už aj s našimi dvoma dcérami. Máme radosť z toho ako si budujú vzťah k prírode, žasnú nad kvetmi, nefrflú na túre a často nás prekvapia svojimi výkonmi.
Ako sme my dospeli, zmenili sa aj Tatry. Lanovka „nestojí tri koruny“ ale zato je novšia, bezpečnejšia. Priamo v tatranských obciach sa dá kúpiť outdoorové oblečenie, dobre najesť. Samozrejme nič nie je zadarmo. Mnohé dobré veci. Na druhej strane ma bolí, keď vidím ako sa Tatrami preháňajú frajeri, ktorí nemajú s horami nič spoločné. Ako niekto navrhuje vyrúbať les kvôli chorej myšlienke urobiť lanovku z Hrebienka na Skalnaté. Toto nemôže vysloviť človek, ktorý žije s horami.
Pán Rattaj,
verím, že niektoré dobré veci sú v Tatrách aj vďaka vašej TMR. Avšak hory nie sú o tom, aby ste z nich vytrieskali prachy. Hory sú tu najmä pre tých, ktorí ich milujú a verte mi, ľudia do Tatier chodievali aj v čase, keď ste ich vy len hľadali prstom na mape. Chvalabohu, Tatry ste ešte nesprivatizovali. V Alpách (kde podľa vás nevedia robiť biznis) robia biznis ľudia, ktorí okrem toho, že sú úspešnými, majú k horám aj vzťah. Nechcú, aby sa o tých miestach o 20 rokov hovorilo ako o minulosti pokým si oni budú niekde v Karibiku počítať svoje prachy. Ale to je kultúre národa. U nás by nefungovala ani tá pokladnička, do ktorej pri odchode z horskej chaty hodíte peniaze bez toho, aby vás niekto sledoval. Ukradol by ju prvý alebo druhý turista?
Druhou vecou sú služby. Tie na Slovensku sú povestne žalostné. Cena je jediným svetovým parametrom našich služieb. Zákazník je ten, na ktorom treba hneď zarobiť, ak by sa náhodou už nevrátil. Veď prečo by sa mal? Dieťa ledva stojí na lyžiach, učíte ho lyžovať a musíte zaplatiť za neho cenu skoro ako za dospelý lístok. Kde je trochu pochopenia? Stačí ísť len do susedných Čiech a zistíte rozdiel. Alebo iný príklad - v Bosne a Hercegovine sme mali minule ubytovanie pre deti do 6 rokov zadarmo. S plnou penziou. Áno, prídeme radi znova a spomínaný hotel radi odporučíme, lebo tak sa robí biznis, aby sa ľudia vracali.
A ešte jednu vec mám na srdci – skúsili ste už v živote urobiť niečo, kde by ste nekalkulovali výnosy? Napríklad zaplatiť nejakej sociálne slabšej rodine tú dovolenku v Tatrách v peknom hoteli? Alebo ich pozvať do Álp, ktoré chcete dobyť?
Možno zistíte, že niektoré veci sa za peniaze nedajú kúpiť, ale predsa môžu priniesť radosť.
Ak sa vám páčia moje články, pridajte si ma na Facebooku.
Foto v perexe - etrend.sk
