Ja som bol zaviezť strýka do ústavu. Môj strýko, mamin brat, má ochorenie zvané skleróza multiplex. Postihuje nervové zakončenia (ak sa nemýlim) a on sa postupne od barlí prepracoval na invalidný vozík. A aj s vozíkom do ústavu. Domáca starostlivosť sa popri pracovnom vyťažení po niekoľkých mesiacoch ukázala ako nereálna. Mama celú záležitosť vybavovala so slzami v očiach, počúvajúc ubezpečenia pani riaditeľky, že všetko bude v poriadku.
A aj bolo. Milý personál, nová budova... až pokým nezačali prijímať ľudí v rôznom stave. Starých, chorých, s poruchami demencie. A hodili do jedného vreca. Na Slovensku niet dostatok špecializovaných zariadení pre rôzne typy ochorení. Za všetkých treba zaplatiť „prískočné“ (hádam len to majú spoločné), ktoré sa v niektorých zariadeniach môže vyšplhať do „hlavyboliacich“ súm. A potom pravidelne platiť... ako za internet, telefón, ale tie sumy sa samozrejme nedajú porovnávať. Invalidný dôchodok človeka v našej krajine na to jednoducho nestačí. Ak človek celý život pracoval, ani to mu nepomôže. Nestačí sa čudovať, ako sa mu štát, ktorý ako pracujúci štedro dotoval, obráti chrbtom.
Naháňanie po lekároch – „reku, či je naozaj kripel“ – a potom odobratie smiešneho 500-korunového príspevku.
Celý systém starostlivosti o podobných ľudí na Slovensku zlyháva. To je možno silné slovo (existuje viacero inštitúcií s obdivuhodnou snahou) ale blížiace sa realite.
Všetko vychádza z chápania človeka. V dnešnej dobe je pokladaný len za zdroj HDP a odvodov.
Už pri bráne nás vítali sestričky, vykonávajúce svoju prácu, alebo skôr službu, s láskou. Nechcem ani pomyslieť, za aký peniaz. V susednom Rakúsku by boli úplne inde. Ďalší paradox. Vošli sme dnu a na mňa zapôsobil ten pokoj, akoby sa zastavil čas. Ticho, ospalé pohľady, pomaly sa blížiaci a odchádzajúci ľudia, ktorých čelo život poznačil nejednou vráskou.
Vo väčšej izbe ležalo viacero stareniek. Tá najbližšia ku mne spala. Len miestami bolo počuť jej letmé vzdychy. Tvár akoby usmiata, zračiaca pokoj. Pravdepodobne imobilná, ktorá sa už nikdy nepoteší z radosti vstať a kráčať po vlastných. Väčšinu času prespí, možno práve takto odháňajúc bolesť.
Pohľad mi zastal na jej úsmeve. V duchu som sa zamyslel, aký krehký dokáže byť človek a aký osud ho čaká. Nachvíľu sa mi zastavil čas. Napriek všetkému som jasne cítil, že aj táto starenka má nesmiernu cenu.
Pre Boha, pre ľudí, pre rodinu.
To však štát so svojimi úradníkmi asi nikdy nepochopí.
