Vtom nezvyčajný šum naruší to akokeby večné ticho. Do kostola sa vovalí hŕstka mladých. Tak desať až dvanásť kusov, tak medzi štrnásť a šestnásť. Posadajú si predo mnou. Chalani za babami. Baby sa otáčajú, chalani žmurkajú po nich očkom a baby si hneď šu-šu-šu. Typickí tínedžeri. Ani my sme neboli iní. Ešte teraz si pamätám tie naše povinné prípravy, ktoré sme si prišli „odsedieť“.
Od pána farára sa dozvedáme, že sa pripravujú na birmovku a majú teda stretnutie. Rozmýšlam koľkí z nich by zablúdili, keby to nebolo povinné. A koľkí z nich prídu aj potom. Nie nadarmo sa hovorí birmovke rozlúčka s Pánom Bohom.
Nedá mi nezamyslieť sa nad tým všetkým. Aj ja som v ich veku videl za všetkým len to „musíš“ a „farárov“. Keď však človek dospeje, musí sa rozhodnúť sám. Už to nie je o tom, kam ma tlačí moja babka, alebo o hodinkách od mamy.
Vždy mi príde na rozum množstvo vecí:
Viera nie sú len farári, ktorí majú nudné a nekonečné kázne. Ani zbierka zákazov a príkazov, ktoré kradnú radosť žo života. Viera nie je len útechou pre staré babky a slabomyseľných jedincov. Viera nie je len žobronenie.
Viera je niečo dynamické a živé. Je to vzťah k Niekomu, od koho pochádza všetko. Je to niečo, čo sa nedá dokázať (veď už by sa nevolala viera), ale i napriek tomu existuje množstvo svedectiev o nej. Niečo, čo sa nevyzlieka pri východe z kostola ako slávnostné šaty. Viera je to, čo nás stojí nemalé obete ale aj to, čo nám prináša radosť (pre niekoho napodiv). Viera je to, čo človeka nesie, na čom stavia celý svoj život, to čo mu dáva silu v čase skúšok.
Je ako zlato, ktoré sa čistí v ohni.
