Ako inak, ani tentoraz sa to nezaobišlo bez ponosovania. Prečo práve ja? A prečo práve v lete? No najviac mi nešlo do hlavy, že sa mi takéto nešťastie prihodilo akurát, keď som sa chystal na víkend za priateľkou na Oravu. Začala sa nová séria čiernych myšlienok o trápeniach „mojich najväčších na svete“... Časť stodvadsiataôsma.
Keď sa prevalí prvá vlna nariekania (a nezatopí ma úplne), predsa len príde svetlá chvíľa, o ktorú by som sa chcel podeliť. Často si vtedy spomeniem na ľudí, ktorí naozaj hrdinsky prekonali už kadečo. Mám šťastie (je to dar zhora), že v mojom okolí ich je tak akurát.
Až mi vyhŕkli slzy, keď mi otec hovoril o kolegovi, ktorý zomierajúc na rakovinu (otec pracuje v nemocnici), utešoval všetkých, čo prišli za ním. V posledných dňoch bol práve on najväčšou oporou pre svoju manželku a deti. On, ktorý mal nárok...
V starom meste zase často vídam postaršieho pána so zdeformovanými nohami, ktorý o barlách prejde 15 metrov možno za päť minút. Aj napriek tomu sa vždy znova a znova vydáva do jedného z bratislavkých kostolíkov. A mne, mladému, sa ako často nič nechce robiť. Raz mi to nedalo a prihovoril som sa mu. Na moje prekvapenie som zistil, že je to milý a rozhľadený starý pán, v ktorom niet ani stopy po zatrpknutosti.
Ďalším je muž v stredných rokoch, ktorého som stretával (idúc na bicykli) za každého počasia, odrážajúc sa nohami na invalidnom vozíku. Ktovie... možno po autohavárii. Veľmi som sa potešil, keď som ho jedného dňa zazrel na trojkolke bicyklujúc.
V dnešnom svete, kde sa uznáva len sila a fyzická príťažlivosť, sú títo a mnohí ďalší (častokrát zabudnutí a opustení) ľudia mementom pre nás, ktorí sa tak ľahko ponosujeme. Ktorí nadávame na život a vzdávame sa pri prvej prekážke. Pre nás sú oni príkladom toho, ako bojovať, ako sa nevzdať, ako si vážiť a milovať život.
Aj z úcty k týmto výnimočným ľuďom sa pokúsim „neprefrflať“ zvyšok dní na PN-ke.
