
Z vrátnika (ako to sama nazvala) sa ozval hlas, ktorý bol o niečo mladší ako naozajstný vek pani L. Vraj má osem krížíkov. Starý dom, stará pani. Len ten supermoderný výťah sa akosi vymykal.
Na poschodí ma čakajú otvorené dvere a dve tetušky. Mladšia po chvíli odchádza. Ešte predtým mi stihne pripraviť tymiánový čaj s medom. Ako inak. Aj keď nesladím. Nachvíľu si pripadám ako Miss Marplová, staršia pani z kníh Agathy Christie. Tymiánový čaj, starý porcelán, koláčiky starostlivo zabalené v servítke.
Vojdem do malej izby plnej obrazov. Možno nie tak drahých ako starých. V rohu nadomnou sa skláňa obrovský krucifix, ktorý kontrastuje s malou izbičkou plnou všakovakých vecí. Knižnica, klasické vitrínky. Len ten LCD monitor bije do očí. K nemu sa posadím.
Pani Leopoldína sa pristaví pri mne. Vraj sedieť mám ja, nakoniec si predsa len sadne na roh sedačky a my sa dávame to prekladu. Trvá to vyše dve hodiny, počas ktorých sa dozviem, že je lekárka, kde pracovala, ako sa starala o mamu. Ale aj to, že s počítačom to vie lepšie ako polovica mladých a ani jej angličtina nie je najhoršia. Čo by mnohí zato dali. Starosvetsky ma oslovuje „pán inžinier", na čo ja kontrujem - „pani doktorka", inak by som si nedovolil.
Musím utekať. Zastaví ma v chodbe a pribalí poctivý kus štrúdle, vraj nemá rada sladké. Pridá i slané pečivo ospravedlňujúc sa, že ma chcela viac pohostiť. Lúčime sa akokeby sme sa dobre poznali. Vraví, že kedysi sa viac angažovala, ale musela sa starať o zomierajúceho manžela. Oči sa jej zalesknú a ja sa snažím zmeniť tému. Ten lesk a smútok však už zostáva.
Nastupujem do moderného výťahu a dvere, za ktorými sa pre mňa na chvíľu zastavil čas, sa zatvárajú.
Ďakujem Vám, pani Leopoldína!
Je úžasné stretnúť starších ľudí, ktorí majú v sebe múdrosť a láskavosť.