Tíško ponúkala svoj poklad. „Ktovie, aké sú staré“, prebehlo mi hlavou. Pomyslel som na moju priateľku. Ani neviem prečo, hádam pri asociácii s kvetmi. Ešte viac mi stislo v hrdle. Ani som sa nepýtal za koľko. Ona potrebuje peniažky a ja jej nemôžem zobrať jej poklad, možno spomienky na niekeho z času, keď ja som ešte nebol na svete.
Plakala, keď som sa dotkol jej upracovaných rúk. Snažil som sa jej vysvetliť, že nepotrebujem kvietky ako protihodnotu. Neviem, či som nezranil jej hrdosť, ale v tom momente mi to pripadlo barbarské a necitlivé pripraviť ju o ne.
Odchádzal som. Vidiac pred sebou slzy v jej očiach. Aj ja som mal na krajíčku.
Nevedel som a stále neviem pochopiť ako starú ženu, ktorá celý život poctivo drela na chlieb, môže postihnúť takýto bezútešný osud. Ako niekto, kto bol dlhé roky prínosom pre spoločnosť, je teraz (keď je už nepotrebný) odkopnutý na okraj priepasti. Nevedel som, či mám cítiť zlosť. A na koho?!
A ako som tak rozmýšľal nad tým, vkrádal sa do môjho vnútra aj pocit hanby. Naozaj, nemal by som si aj ja viac všímať úbožiakov po uliciach?! Tentoraz som si všimol. V duchu chválim Boha, že to takto dopadlo. Niekedy však nemám odvahu...
Nemám odvahu sa pristaviť pri chudákovi na ulici, lebo mi to je nepríjemné.
Nemám odvahu zariskovať a darovať kúsok svojej dôvery aj takému človeku.
Nemám odvahu, lebo by som išiel proti prúdu.
Ale čo mi iné zostáva? Hnevať sa na vládu? Na sociálku?
Nie. Zostáva to na mne. Ak ja nič neurobím, nemám nárok sa hnevať.
Bože, daj mi odvahu...
