Máte len iskierku nádeje, že sa niekedy stretnete. Pravdepodobne nikdy.
Nie, neviete? Potom patríte k tým šťastnejším obyvateľom modrej planéty.
Vždy som hovoril ako som rád, že nežijeme v časoch vojny alebo v dobe, keď ľudia zomierali na obyčajnú chrípku. Že žijem v krajine, kde je sloboda (ktorú si často nevážime), že nemusím čakať na prídel humanitárnej pomoci. Ale je toto naozaj náš svet?
V roku 2005 som bol krátko v Angole. Aj tých pár dní mi stačilo, aby som si zapamätal dve krásne deti – Mani a Carlosa. Mali možno 3-4 roky, krásne biele zuby a veľké smutné oči. Také, aké majú len černošské siroty. Sedeli na pieskovo-bielej pláži presýpajúc piesok medzi malé prsty. Tieto deti mali šťastie, že našli druhý domov v saleziánskom centre s milujúcimi ľuďmi.
Veľmi silným príbehom je pre mňa príbeh Phan Thi Kim Phuc, dievčatka, ktoré utrpelo ťažké popáleniny pri bombardovaní napalmom vo Vietname v roku 1972. Jej fotka (známa ako Napalm Girl) plná bolesti je pre mňa najsilnejším obrazom, aký som kedy videl. Keby jej fotograf Nick Ut neposkytol pomoc, dieťa by zomrelo. Dnes má vlastnú rodinu a angažuje sa ako ambasádor v UNESCO.
Toto sú len dva príbehy so šťastným koncom. Ale koľko je tých, o ktorých nevieme?! Koľko detí prichádza o svojich rodičov, koľkí rodičia nemôžu nakŕmiť svoje deti?! Koľkí musia utekať v strachu o svoj život, zanechať všetok majetok, známych, ovocie svojej dlhoročnej práce. Nevedia kam idú, stávajú sa obeťou priekupníkov, zomierajú od vyčerpania. Sú to ľudia ako my, ľudia, ktorí milujú svoje deti, ľudia, ktorí túžia po pokoji a domove. Sú skoro ako my... len bojujú o holý život. To je ich svet.
A potom sme tu my. My, ktorí žijeme vo svojom pohodlí, riešime rannú kávu, susedove auto alebo dovolenku na Kanárskych ostrovoch. My, ktorí poznáme len supermarkety, televízor, plne prestretý stôl a teplo domova. Nič nám nechýba, nepoznali sme hrôzy vojny, prenasledovanie. To je náš svet.
Môžu sa tieto svety niekedy stretnúť?
Áno, môžu, ale musíme to chcieť my. Oni nemajú tú možnosť. My musíme byť tí, ktorí podáme pomocnú ruku. Máme na to všetky prostriedky, niekedy stačí malá pomoc, ani si nevšimneme, že sme sa niečoho vzdali. A získame oveľa viac.
A ak sa vám to zdá veľmi idealistické alebo nereálne, skúste si predstaviť seba ako nakladáte svoje deti do vlečky starého auta. Nevolali by ste o pomoc?
