Kto by sa správal inak?! Je to zákonitý jav dnešnej modernej západnej civilizácie, ktorá sa topí v bohatstve a konzumizme. Nehovorím, že všetko je zlé, že netreba myslieť s darčekmi na svojich drahých, avšak všetko má svoje medze.
Ani som si neuvedomil, že Štedrý deň klope na dvere. Priam som sa vydesil. Pobral som sa do ulíc, ktoré zívali prázdnotou. Ticho pred búrkou. Ticho a prázdno. Prázdno vonku, prázdno vo vnútri. Očakávanie darčekov… možno. Tak som sa povozil, premýšľajúc a trochu ľutujúc vodiča MHD, že ešte aj v taký deň musí sedieť v práci.
Prišiel som domov, kde to už všetko rozvoniavalo. Mama so sestrou v akcii. Otec na posteli. Strýko za stolom. Stromček blikotal. Večera pripravená a my sme pomaly sadali ku stolu. Jedno jedlo za druhým.
Vtom mi to prišlo všetko akosi ľúto. Ľúto, že my máme stále hojnosť a niekto aj teraz hladuje. Ľúto, že my sme spolu a niekto je v tento večer sám. Ľúto, že my žijeme v pokoji a sú milióny, ktoré utekajú z domova, aby bojovali o holý život.
Na rad prišlo rozbaľovanie darčekov. Akosi som to tento rok nevnímal, v mysli sa vracajúc k mojim smutným úvahám. Tak nastala polnoc a ja som sa uberal na polnočnú omšu. Opäť všetko vyzdobené, pre mňa len také pozadie, ktoré bolo akosi ďaleko od môjho srdca. Myslel som na jednu známu sestričku, ktorá prežíva ťažké chvíle kvôli rakovine, na mladú ženu, ktorá prišla pred necelým rokom o manžela a jej štyri deti o otca. Bolo mi stále smutnejšie. Často sa človeku v živote stáva, že jednoducho nemôže vždy pomôcť, potešiť zarmútrných či všetkých nakŕmiť. To je veľmi bolestný pocit.
Začala sa spievať Tichá noc, pieseň, ktorú som dlhé roky neznášal pre jej gýčový charakter. Rokmi komercializácie nadobudla charakter reklamy na nový paušál alebo poistenie.
Avšak, niečo sa v tom tichu, speve a jagavom svetle vo mne zlomilo. Zacítil som neuveriteľný pokoj. Pokoj, ktorý mi tak chýbal už mesiace. Opäť som si spomenul na sestričku, mladú mamu so štyrmi deťmi, na môjho ťažko chorého strýka. Všetko som začal vnímať v inom svetle. Vo svetle Božieho dieťaťa, ktoré prišlo na svet, aby prinieslo pokoj. Nie, aby zobralo všetku bolesť celého sveta, ale aby nám darovalo to najcennejšie – život vo večnosti. Aby som pochopil, že keď trpím alebo sa trápim, nie je to navždy a každé utrpenie má svoj zmysel, koniec a nie je prekliatím.
Viem, že sa teraz ozve mnoho nesúhlasných hlasov (a posmeškov). Aj ja viem, ako je to pozerať sa na človeka, ktorému zostáva niekoľko dní života a ktorý už nemá žiadnu nádej. Toto bude vždy tajomstvom pre každého z nás. Avšak v nádeji, ktorú nám tejto noci priniesol Boh, človek vidí všetko v inom svetle. Vo svetle lásky a pokoja.
Všetkým prajem radosťou a láskou naplnené Vianočné sviatky.
