Veľa ľudí mimo atletického sveta vás nepozná. Ako by ste sa vy zadefinovali? Ako sa vy cítite?
Cítím sa v prvom rade ako otec a starý otec. Cítim sa ako päťdesiatnik, aj keď v mysli mám nápady dvadsaťročného mladého muža, ktorý len začína. Nie všetky sny v atletickej branži sa mi podarilo zrealizovať. Mám ešte o čom snívať. Myslím, že niekedy to preháňam s pracovným vyťažením, radšej by som sa charakterizoval ako pokojný otec a starý otec, ale zatiaľ mi to nevychádza.
Z vašich článkov a rozhovorov cítiť, že atletika je pre vás vášeň. Ako ste sa k nej dostali?
Ďakujem Bohu za to, že sa venujem tomu, čo ma najviac baví. Je to moja práca, koníček, zábava. Ale nechcel by som, aby bola na prvom mieste, ale na treťom po Bohu a rodine. Nie vždy sa mi to darí.
Zhruba v desiatich rokoch som sa začal zaujímať o atletiku. Bolo to v roku 1972. Boli olympijské hry, víťazi a ich výkony. Sám som si to chcel skúsiť. Od jedenástich som sa začal aktívne venovať atletike a vydržalo mi to do 21 rokov.
V tom čase boli asi lepšie podmienky pre rozvoj mládeže.
Myslím, že tá situácia je iná. Netrúfam si povedať či lepšia alebo horšia. Je iná, lebo sa zmenili podmienky. Dnes sa žije na vyššej úrovni v porovnaní s časom, keď som ja začínal. To boli roky 1973-75. Je pravdou, že športu a atletike sa venovalo viac detí, ale bolo to aj tým, že nebolo toľko ponúk. Dnes žijeme v dobe, kde je obrovské množstvo ponúk a pohodlný štýl života, najmä v Európe sa ľudia majú lepšie. A atletika sa nedá oklamať. Presne vás odmerajú koľko ste hodili, koľko ste skočili. To je náročnejšie pre súčasnú generáciu mladých ľudí.
Na druhej strane tu máme veľké hnutie behov, nárast počtu tých, ktorí behajú pre zdravie, pre radosť. To je tiež vec, ktorá súvisí s popularitou atletiky.
Čím to je, že v dnešnej dobe toľko ľudí, aj mladých, beháva?
Primárnym dôvodom je hľadanie relaxu v súvislosti s rýchlym tempom života. Beh je dobrou aktivitou na odbúranie stresu. Iní za tým vidia aj zdravší štýl života a prevenciu proti chorobám, vypĺňanie voľného času, pohyb na čerstvom vzduchu a v prírode. To všetko do seba zapadá do jednej peknej aktivity, ktorá našťastie nevyžaduje veľa. Musíme si nájsť trasu, vytvoriť tréningový plán, akú-takú obuv a oblečenie.
Na olympiáde v Pekingu
O atletike sa hovorí ako o kráľovnej športov. Nie sú nimi skôr masové športy ako futbal a hokej?
To je veľmi vážna debata, ktorú vedie celý športový svet. Atletika je asi najuniverzálnejší šport vzhľadom na to, ako veľa krajín sa presadzuje v mnohých disciplínach. Všetky kontitenty majú dobrých atlétov a globálnym záberom sa jej môže rovnať len futbal, kde však máte len istý počet krajín na Majstrovstvách sveta. Kdežto na atletických MS máte 210 krajín. Tým nechcem spochybňovať pozíciu futbalu. Vaša otázka je logická vzhľadom na slovenské podmienky. V mnohých iných krajinách je atletika oveľa vyššie v porovnaní so Slovenskom.
My „bežní smrteľníci" obdivujeme atletické výkony na hranici možností. Na druhej strane je doping. Ako pozeráte na fenomén dopingu?
Je to veľmi závažná téma, ktorej sa treba venovať vo všetkých športoch. Atletika vyčnieva preto, lebo výkony sú presne odmerateľné a keď niekoho pristihnú pri dopingovom prehrešku, je to veľmi evidentné. Keď niekto zabehne za 9.9 sekundy a má doping, výsledok sa neberie. Keď chytia futbalistu, mužstvo nie je do toho tak zatiahnuté.
((aj01))
Atletika má dnes najprepracovanejší systém dopingových kontrol. Najmä nesúťažných. To nečestné sa často deje najmä v prípravnom období, aby športovci mohli dobre odtrénovať. Na súťažiach je ťažko používať nejaké zakázané prostriedky, sú tam denné kontroly. Ja hovorím, že v každej sfére života je skupina ľudí, ktorí sa snažia dosiahnuť úspech nečestne. Pre niektorých je to cesta dopingu, pre iných možno technické podvody. Ja som presvedčený, že ich je menej ako tých, ktorí robia atletiku slušne a zodpovedne. Ten lievik sa zužuje, lebo dnes kontrolóri začínajú dobiehať výrobcov zakázaných preparátov a metód. Je to veľmi sofistikovaná téma, ktorá naráža na množstvo lekárskych a právnych otázok a svet s tým bude ešte dlho bojovať. Od začiatku histórie ľudstva sa vždy niekto snažil obísť pravidlá. Musíme byť optimisti.
Hovoríte, že počet poctivých ľudí je oveľa väčší. Čítal som knihu cyklistu Tylera Hamiltona, ktorý jazdil s Armstrongom, v ktorej hovorí, že nedopovať znamená nemať šancu na úspech.
Je to problém cyklistiky a celej mašinérie. Nemám o tom nejaké presné informácie, aby som sa vyjadroval. Musia sa s tým vysporiadať, aby cyklistika získala dôveryhodnosť. V atletike je transparentnosť jedna z najvyšších, čo v tejto chvíli vyzerá ako negatívum. Ale je to začiatok očistného procesu, ktorý bude o 10 rokov stavať tých, ktorí dobre bojovali, do úplne iného svetla. Dnes sa používajú metódy až na hranici spolupráce s políciou. Na druhej strane treba povedať, že tí, čo sú čestní, musia znášať následky prísnych systémov a kontrol. Musia byť 24 hodín na známom mieste. V týchto dňoch sa schválil nový kódex Svetovej antidopingovej agentúry, kde sa zvyšuje trest na 4 roky, čo je dosť, keď si zoberiete, že je to vaše zamestnanie. Čo budete robiť 4 roky? Kto vám bude platiť za to, že trénujete?
Čo hovoríte na prípad Asafu Powella?
Je to pre mňa zložité, lebo Asafa Powell je môj dobrý priateľ. Myslím si, že sa dopustil dosť závažnej chyby. Každý sa v istej etape svojho života dopúšťame chýb. Treba si uvedomiť, že preparát, ktorý mu našli nie je ťažký anabolický steroid, ktorý sa používa v príprave. Keby mu ten preparát našli v prípravnom období, nebol by zakázaný. Jemu ho našli v deň súťaže a to je chyba. V deň súťaže ho nemôže používať, lebo stimuluje výkonnosť, ale nie je to niečo, čo by vám dlhodobo zlepšovalo výsledky ako napríklad anabolické steroidy. Dnes nie je vyrieknutý trest pre Asafu Powella. Môže to skončiť aj najnižším možným trestom, teda diskvalifikáciou z daných pretekov a napomenutím. Ak sa to stane, je to v poriadku.
S chorvátskou výškarkou Blankou Vlašić
Prejdime k vašej práci. Ste atletickým manažérom, čo to znamená?
Ja by som svoju prácu rozdelil do troch oblastí. Všetky sa týkajú atletiky. Prvá oblasť je manažérska, týka sa zastupovania atlétov. Zabezpečujem im štarty, u niektorých aj sponzorské zmluvy. Je to komplexná otázka. Dnes má každý špičkový atlét svojho manažéra. Nie je možné, aby sa atlét vrámci tréningu staral o všetky veci: kde bude štartovať, akú bude mať letenku, na akom hoteli bude bývať, aké médiá sa s ním stretnú, čo bude mať oblečené. To je v každom športe. V atletike získavajú manažéri váhu a ich názor je aj pre klasických funkcionárov čoraz viac dôležitejší.
Druhá oblasť je organizátorská. Tá v mojej činnosti prevažuje najviac. Organizujem rôzne podujatia počnúc Zlatou tretrou a končiac povedzme Beskydskou laťkou v Třinci. Aj v Poľsku a núkajú sa aj iné podujatia po svete. Môžu to byť rôzne halové mítingy, mítingy na dráhe, špeciálne, napr. len v skoku do výšky, rôzne preteky v behoch, ale aj na ceste, čo je veľmi populárne. Napríklad postaviť v centre Londýna atletickú rovinku a tam si tí najlepší zabehnú stovku a je tam obrovské množstvo divákov a krásne prostredie. Alebo Usain Bolt bežal 150-ku na pláži Copa Cabana. Atletika si uvedomuje, že ak si chce udržať svoju pozíciu, musí ísť za ľuďmi na miesta, ktoré sú atraktívne. Treba pracovať najmä s mladou generáciou, na čo musí atletika reagovať. Aj tak, že vyjde do ulíc.
Tretia oblasť je mediálna. Snažím sa ešte stále pôsobiť ako novinár, moderátor alebo komentátor. Ale tá mediálna práca je na poslednom mieste.
Ste organizátorom Zlatej tretry v Ostrave. Zrejme ešte známejším ako Jan Železný, ktorý je riaditeľom mítingu. Ste tam od roku 2001, čo sa za tých 12 rokov zmenilo?
V prvom rade, ja by som nechcel byť ten, ktorého je veľmi vidno, na to tam je Jan Železný, aby bol tvárou mítingu. Ja som ten v zákulisí, ktorý pripravuje Zlatú tretru, aby spĺňala najprísnejšie kritériá kvality. Od roku 2002 bolo moje zapojenie väčšie, napriek rôznym peripetiám sa nám ju podarilo dostať medzi najkvalitnejšie mítingy na svete. Splnil sa mi sen. Keď sme s kolegami kedysi organizovali bratislavkú PTS alebo neskôr Grand Prix Slovakia, mali sme obmedzené možnosti. Prišli hviezdy, ale nemohli sme si vo väčšej miere dovoliť pozývať najlepších na svete. Teraz zažívam naplnenie sna. V Ostrave je relatívne dostatok zdrojov, dá sa vyberať z naujužšej svetovej špičky. Chodieva tam Usain Bolt, najžiadanejší artikel v atletike, už nemôžeme viac chcieť.
((aj02))
Ako ste ho objavili v roku 2006?
Mňa už od začiatku svojho atletického zamerania bavili výkony a štatistika. Paralelne s behaním som sa tomu venoval. Stále sa snažím mať nejaký prehľad. To mi pomohlo v tom, že som sledoval veľký talent Bolta, ktorý sa objavil na Jamajke. Už v roku 2004 sme s ním dohodli štart ale zranil sa nemohol prísť do Ostravy.
Koľko mal vtedy rokov?
Vtedy mal 18 rokov a bol už aj v tlačenom programe. V roku 2006 prišiel. Od roku 2008 bol každý rok, len tento rok neprišiel, lebo chcel ešte trénovať, ale teraz v Monaku sme sa bavili na vyhlásení atléta roka a vyzerá to, žeby mohol o rok znova prísť.
Zmenil sa za tie roky?
Určite sa zmenil. Ale nezmenil sa v tom, aký je chlapčenský a nerobí sa ťažkú hlavu zo sveta. Na druhej strane, kamkoľvek príde, nosia ho rukách s najvyššími poctami, má najväčší komfort. My sa tiež bavíme s jeho manažérom o tom, čo by sme mu mohli pripraviť. On povie, že on má už všetko. Možno keby sme ho vyviezli na najvyššiu horu sveta, niečo tak extrémne. Na druhej strane u neho je zaujímavé to, že ak nemá okolo seba rozruch, záujem divákov, jeho to nenaštartuje. Potrebuje sa dostať do varu, nemôžeme ho nechať úplne v pokoji. Za tie roky, aj keď sa môže stretávať s prezidentami, má najväčší luxus, sponzori sa o neho bijú, nemôže len tak vyjsť na ulicu, výrazne sa nezmenil ako mnohí iní, ktorí sa stali hviezdami.
Takže peniaze asi už nie sú motivácia. Napríklad honorár, keď príde do Ostravy.
Honorár je základ, ten musí byť, o tom sa nikto nebaví. A potom sa riešia dôležité veci. Termín, disciplína, promo aktivity.
S fenomenálnym Usainom Boltom
Je niekto, koho by ste chceli dotiahnuť do Ostravy?
Už tam skoro všetci boli zo súčasnej špičky. Kedysi som mal veľký sen priviesť do Bratislavy Carla Lewisa. To sa mi nepodarilo. Ale darí sa nám mať aj čestných hostí. Tento rok tam bol Bob Beamon, veľká legenda z roku 1968. Z bežcov tam bol Gebreselassie, Bekele, všetci prekážkári, skokani.
Vy máte na starosti aj Atletický most v Dubnici. Tento rok na ňom Mike Rodgers zabehol stovku za 9.90, čo je dobrý výkon na slovenské pomery.
Atletický most je iná kapitola. Kedysi bola PTS-ka a ja som vďačný ľuďom, ktorí ma do nej vtiahli. Tá skončila na vysokej úrovni v roku 1998. Odvtedy Slovensku chýbal veľký atletický míting. Ale prišli Dubničania s nápadom Atletického mosta, ešte v roku 2003. Spolupracujem s nimi od roku 2004 v rôznych úlohách. Momentálne som akokeby predseda organizačného výboru. Na tie podmienky, aké sú k dispozícii, si myslím, že sa Dubnica dostala skoro na strop toho, čo môže ponúknuť. Jednak sú to peniaze, potom kapacita štadióna, kvalita ubytovacích možností v okolí. V dnešnej dobe sú najlepší svetoví atléti zvyknutí na vysoký štandard ubytovania a stravy. Aj keď zoberiem najlepšie ubytovanie v Trenčianskych Tepliciach, ani tam nenájdete hotel, ktorý by zodpovedal. Istotne by to bolo lepšie robiť v Bratislave, ale tu nemáte štadión.
Spomínate financie a zabezpečenie. Kedysi v Bratislave urobil Sergej Bubka dva svetové rekordy. V športe bolo menej peňazí.
Áno, vychádzalo to z podpory športu. Samozrejme chodili sem najmä spriatelené krajiny ako Sovietsky zväz alebo Kuba. V druhej polovici 80-tych rokov začali v atletike legálne pracovať peniaze. Samozrejme Slovensko nemalo šancu sa zapojiť, lebo tu neboli cudzie meny k dispozícii. Mnohí športovci si tu kupovali kožuchy, ktoré boli na západe drahé. Po roku 89 sa to všetko zmenilo a hviezdy začali chodiť. Ja si najviac cením, že v roku 1992 sme tu mali Michaela Johnsona. V roku 1993 tu bol Mike Powell, ktorý je stále svetovým rekordérom v skoku do diaľky. Bol to jeho prvý štart letnej sezóny a skočil 843 cm. Odvtedy na Slovensku nikto viac neskočil.
Napriek tomu sa spýtam - neskrivili peniaze charakter športu? Vo futbale alebo basketbale to je evidentné.
To je zložitá otázka.
Pomohli mu?
Ja si myslím, že v mnohých veciach mu pomohli. Tým, že sa generujú zdroje, dá sa aj veľa pomáhať, stavať atletické dráhy, podporovať mládež. Ide o to, ako sa tie zdroje využijú. To, čo je v atletike, je marginálne oproti tomu, čo je vo futbale alebo v amerických profesionálnych ligách. Naproti tomu, v olympijských športoch je atletika hore oproti plávaniu, vodnému slalomu a iným športom. Z individuálnych rýdzo-olympijských atletika na tom nie je zle.
Čo hovoríte o diskusii ako podporovať jednotlivé športy. Menšie zväzy sa často sťažujú.
Existuje veľa pohľadov. Je zaujímavé, že rôzne štáty majú veľa systémov podobných, ale v športe je to vždy iné. U nás šport bojuje o prežitie niekde pod Ministerstvom školstva. Ale aj tie zdroje, ktoré sú, sa dajú efektívnejšie využiť, aby sa rozvíjal šport, členská základňa. Na Slovensku je stále problém športovať pre verejnosť v dobrých podmienkach. Vy si poviete - išiel by som si večer zabehať - ale kde pôjdete, kde sa svieti, že sa nemusíte báť, že je tam špina na dráhe, že vás tam neprepadnú, alebo že tam bude dokonca bufet, kde si kúpite niečo na pitie? Alebo, že neďaleko bude bazén, kde si pôjdete po behaní zaplávať. Kde na Slovensku sú takéto podmienky? To je chyba, že sa nemyslí na takéto základné veci. Mestá a obce hovoria, že na to nemajú. Ja si to nemyslím. To je však už téma pre politikov a tých, ktorí to môžu ovplyvniť.
Vy odovzdávaní cien Atlét roka
Ľudia vnímajú úpadok športu na Slovensku (prepad o 50 miest vo futbale, stále menej hráčov v NHL). Ako je to v atletike, môžeme sa porovnávať s Čechmi, ktorí si priniesli dve zlaté medaily z tohtoročných MS v Moskve?
My nemáme také vzory a hrdinov, na ktorých by sa to dalo postaviť. Oni majú stále nejakých šampiónov. Teraz sú to Veselý, Hejnová. Predtým to boli iní majstri sveta, olympijski víťazi, medailisti. My máme len troch medailistov v ére samostatnosti - Igor Kováč, Libor Charfreitag a Martina Hrašnová. Za 20 rokov má Slovensko len tri medaily v atletike.
Čím to je?
Nemáme na to podmienky. Slovensko je malá krajina, nemôžeme byť dobrí v každej disciplíne. Keď zoberieme podobné krajiny, sú na tom rovnako. Jamajka má šprintérov, ale nemá skokanov alebo vytrvalcov. My máme skôr možnosť z jednotlivcov vypracovať tých, ktorí budú ťahať slovenskú atletiku. Ani potenciál, čo sa týka talentov na to nie je.
Napriek tomu máme na Slovensku aj olympijskych víťazov, napr. Hochschornerovci.
Vodný slalom má svoje zázemie, kvalitných trénerov aj skúsenosti. V atletike ani nemáme veľa trénerov, ktorí by boli schopní pripraviť atléta, aby atakoval olympijsku medailu, lebo nemáme s tým skúsenosti. Nikdy takého atléta netrénovali.
Vráťme sa k Zlatej tretre. Hovorili ste, že ste mali už všetkých atlétov zo svetovej špičky. Ako je to s Diamantovou ligou? Je to vôbec možné sa do nej zaradiť?
Je to možné, treba si však uvedomiť niekoľko vecí. Plusom je prestíž diamantovej ligy, lebo je to ten najlepší seriál. Je tam úplne iné finančné zázemie, čo sa týka televíznych kontraktov a príspevku Atletickej federácie. Dnes je však Diamantová liga akciová spoločnosť. Ťažko sa nejaký akcionár vzdá svojho počtu akcií, len aby ich mohla dostať Ostrava. Nie je to športová organizácia ale akciová spoločnosť. Buď by muselo prísť k navýšeniu akcií a pribrali by sa nové mítingy, alebo by musel niekto skrachovať a vzdať sa svojich akcií v prospech iného.
Aký postoj má k tomu Medzinárodná federácia (IAAF)?
Medzinárodná federácia to nedokáže zmeniť, lebo má len istý počet akcií oproti mítingom a nedokáže ich prehlasovať. Na druhej strane my v našej situácii máme oveľa väčšiu voľnosť pri výbere disciplín, termínu mítigu atď. V diamantovej lige platia prísne pravidlá, že mítingy si striedajú disciplíny. Keď máte jeden rok stovku, druhý rok máte dvojstovku. Dohadujú sa termíny. Hovorím to často aj médiám - určite by sme ponuku vstúpiť neodmietli, ale zatiaľ nás to až tak netrápi.
((aj03))
Každý šport má svoj fenomén, či je to Messi vo futbale alebo Schumacher v F1. Čo hovoríte na Pistoriusa?
To je ťažká téma. Po prvé: vážim si každého, kto je schopný bojovať s nejakým problémom, ktorý ho v živote stretol a prekonáva sám seba, tým, že sa venuje športu. Určite mu to pomáha aj s motiváciou do života. Na paralympijskych hrách je povzbudzujúce vidno ľudí, ktorí sú konfrontovaní so svojimi životnými problémami. Na druhej strane vieme, že už aj v para-hnutí sú dopingové prípady. Aj tam sú ľudia, ktorí idú za hranicu dovoleného. Myslím si, že to má mať všetko svoj rámec. A otázka zvyšovania profesionality para-športu je veľmi vážna téma. Vy si myslíte, že je správne, aby para-športovci mali také isté ak nie lepšie zabezpečenie ako zdraví športovci? Aby sa to hnalo na takú istú úroveň?
Ján Riapoš mi v rozhovore povedal peknú vetu - My sa snažíme naučiť postihnutého človeka žiť normálny život... a šport je dobrý prostriedok.
Prostriedok, že? Ale nie to hnať na absolútnu úroveň, že je tam marketing, sponzori, televízia, médiá, príprava v Južnej Afrike. Za zlatú paralympijsku medialu sú peniaze, ten človek je potom ochotný urobiť čokoľvek. Čo sa týka Pistoriusa, šokovalo ma, čo sa stalo, dodnes to úplne nechápem, aj keď mám všelijaké informácie, ktoré dokresľujú situáciu. V živote sa môže stať všeličo.
Okrem atletiky ste spomínali aj vašu prácu v médiách. Moderovali ste míting PTS, máte reláciu v TV Lux. Ako ste sa k nej dostali?
Mňa médiá stále zaujímajú, sledujem dianie. Vzhľadom na moje prepojenie s kresťanským svetom, som sledoval ako vzniká Televízia Lux a dostal som aj ponuku, či by som si neskúsil niečo odmoderovať. Vždy ma to lákalo. A aj som chcel niečo dať, keď som veľa dostal v oblasti športu a atletiky. Tak som si povedal, že to skúsim takto vrátiť. Manželka vyštudovala teológiu, má správne informácie a pomáha mi to dramaturgicky pripravovať. Spolu hľadáme témy a hostí. Je to len raz do mesiaca. A otvára mi to obzory. Minule som tiež moderoval v Dóme sv. Martina odovzdávanie cien Andreja Radlinského pre ľudí so zásluhami v mediálnej oblasti.
Vy sám ste veriaci. Čím je pre vás viera?
Je to základ všetkého. Neviem si predstaviť ako bez nej niekto dokáže žiť, ale nechcem nikoho odsudzovať. Zázrak je, že Boh má pre každého pripravenú svoju cestu. My to nedokážeme v našom obmedzenom vnímaní pochopiť. Cez Boha sa dá pôsobiť v každej sfére života. Má to aj svoje tŕnisté stránky. Chce to veľa sebadisciplíny, dávanie si pozor na svoje svedomie.
Športovci a viera - nie je skôr móda prežehnávať sa pred divákmi?
Pre mnohých je to móda alebo skôr povera, že keď sa prežehnám, bude sa mi dariť. Ťažko skúmať či je tam nejaký vzťah k Bohu alebo k viere. Svet atletiky je širokospektrálny, pre Afričanov to môže byť povera, ale môže to byť aj povzbudením, pre tých, ktorí ich vidia, že tým, že to odovzdajú Bohu, bude sa im lepšie dariť. Nemôžeme si však dovoliť nikoho posudzovať.
Čo by ste si želali do budúcnosti vo všetkých týchto oblastiach?
Určite by som si želal zdravie pre ľudí vo svojom okolí a pokoj. Keďže mám už deti, ktoré si zakladajú vlastné rodiny, aby si ich úspešne založili. Čo sa týka pracovnej oblasti, v organizácii by som znova rád pripravil podujatie, kde by padol svetový rekord. Niekoľkokrát sa mi podarilo zorganizovať pokus o svetový rekord, kde to vyšlo. Najneočakávanejší, na ktorom ja nemám zásluhu, bol, keď v Ostrave v roku 2008 zabehol Dayron Robles svetový rekord na 110 metrov cez prekážky. To bol blesk z jasného neba, nikto to neočakával. Z manažérskeho pohľadu by som bol rád, keby nejaký slovenský atlét z mladšej generácie dosiahol na medailu. Z pohľadu mediálneho, rád by som si zakomentoval nejaký atletický šampionát alebo olympijske hry. Mám za sebou 5 olympiád ako komentátor, rád by som sa dočkal aj tej šiestej v Riu. A rád by som v relácii u Nikodéma niekedy privítal Svätého Otca. Viem, vyznie to trochu žartovne, ale treba mať sny.
Rozhovor - Marek Piváček
Fotografie - archív Alfonza Jucka
