Ja sa k nim neradím a naozaj vám sfleku nepoviem, čo sme mali urobiť, aby sa nám minimálne bronz ligotal na krku. Taký zázračný recept asi neexistuje. A práve v tom je kameň úrazu.
Pamätám si, akoby to bolo len včera, ked som sa v májové ráno roku 2002 zobudil na výkriky spod bytovky – „Majstriiii!!!“ Mal som pred sebou ťažkú skúšku vo štvrtom ročníku, ale nič mi nemohlo pokaziť deň. Pár hodín predtým sme to vo veľkom štýle naložili Rusom a ak niečo nikdy nezabudnem z hokeja, bude to ako Žigo posúva puk Peťovi Bondrovi, ktorý ho posiela za ruského brankára. 4:3. Majstri!
Rok nato sme skončili tretí po vyhratom bratovražednom boji s Čechmi. Hovorilo sa o ofenzívnej sile Slovenska. Ako ešte niekoľko rokov neskôr.
A potom to prišlo. 13. miesto, 10. miesto, 12. miesto, 10. miesto. Celkom slušný šok pre slovenského fanúšika zvyknutého na hokejové štvrťfinále minimálne tak ako na korupciu v štátnej správe. Ja sa však pýtam – prečo sme čakali ďalšie medaily?
Odišla silná generácia hráčov ako Pálffy, Bondra, Stumpel, Zedník, Višňovský, Lintner... urobili sme niečo preto, aby vyrástli ďalší Žigovia alebo nový Miro Šatan s veľkým srdcom pre reprezentáciu? Hľadali sme talenty po dedinách ako sa to robilo kedysi? Alebo kluby len čakali, kedy príde tatko so svojím synáčikom na Mercedese a prípadne niečo kápne do vrecka?!
Dnes som si prečítal, že odstupuje generálny manažér Otto Sýkora. Poukázal na to, že za ich éry s pánom Vůjtekom sa umiestnenie zlepšilo (2., 8., 9.,9. miesto) – áno, je to pravda, ale je to naozaj len o jednom roku? Zjavne nie – najmä keď si pomyslíme na naše strieborné medaily spred troch rokov.
V roku 2002 si vedenie nášho hokeja privlastnilo obrovský úspech. Nemám pocit, žeby to bola len ich zásluha. To, čo sa dialo potom, sme mali všetci možnosť sledovať ako v priamom prenose spolu s úpadkom slovenského hokeja. Predražený národný štadión (s hotelíkom navyše, ako inak?!), nezhody vo vedení (Široký vs. Šťastný), absolútna strata sebareflexie. Chceli sme žiť z minulosti, ale ako dlho sa to dá?!
Povolali sme kanadského trénera, tak to musí ísť aj samo. Aký omyl! Bola to len chyba Glena Hanlona? Mohol on vôbec tušiť, aké sú pomery na našej scéne, kto ťahá za aké nitky?! Nemalo to byť skôr o dlhodobej práci ako o zachraňovaní potápajúcej sa lode? Keď sme pri Hanlonovi, môžeme vidieť jeho výsledky s bieloruskou reprezentáciou. Aký rozdiel oproti Slovensku.
Neskôr sme si mysleli, že český tréner nás vytiahne z nášho domáceho bahna. Alebo mal to byť len obetný baránok? Veľa ľudí teraz píše, že Vůjtek ide konečne do dôchodku. Ja hovorím – veľká vďaka, pán Vůjtek, za vašu poctivú prácu. Možno ste to na začiatku nevedeli, ale bojovali ste s veternými mlynmi v slovenskom hokeji. A viete, jedna lastovička leto nerobí, ale môže byť predzvesťou leta.
Keď sa nájde viac takýchto poctivých robotníkov v slovenskom hokeji, nebudeme riešiť či prehráme s Nórskom alebo Slovinskom. Na to však ešte veľa vody pretečie v Dunaji – musíme totiž zmeniť náš prístup vo všetkých oblastiach života, hokej je len odrazom spoločnosti.
