Mali ste ťažký úraz. Kedy ste sa rozhodli, že začnete po ňom vrcholovo športovať?
Narodil som sa v horehronskej obci Heľpa pri futbalovom ihrisku, preto moje prvé kroky viedli na futbalový štadión, kde som futbalovo vyrastal. Pôsobil som v rôznych kluboch. V roku 1993 po autonehode, ktorá ma pripútala na invalidný vozík, som v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej prvýkrát spoznal život zdravotne znevýhodnených ľudí po úrazoch. Tam som sa zoznámil aj so športom. Vrámci svojho postihnutia som si vybral stolný tenis, pretože mám dosť vysokú mieru postihnutia, prerušenie miechy medzi piatym a siedmym krčným stavcom. To znamená, že som mal aj obmedzený pohyb rúk, preto som sa snažil vybrať šport, ktorý nevyžaduje takú silnú fyzickú prípravu. Stolný tenis je halový šport, preto sa dá vykonávať aj v domácich podmienkach.
Športovci, ktorí chodia do Kováčovej na rehabilitáciu robia aj rozhovory s čerstvými stavmi a ja som mal to šťastie, že tam bola vtedy Marika Pilárová, Mirko Rybár, Zitka Žiaková, Palo Hoďúr, ktorí mi tento šport ukázali.
Takže prvotná podpora bola zo strany už aktívnych športovcov?
My máme stále veľké problémy s vnímaním telesne postihnutých športovcov na Slovensku, pretože mnoho ľudí nevie o našom hnutí, o športových výkonoch. Skôr nás zaraďujú medzi humanitné organizácie. Z tohto dôvodu využívame priamy kontakt s úspešnými športovcami. V tomto smere by nám veľmi pomohli médiá, nie tým, že z nás urobia celebrity, ale budú hovoriť o športovcoch, ktorí dokážu podávať špičkové výkony.
Ako vznikla myšlienka paralympijského hnutia?
Doktor Gutman z Nemecka, ktorý ušiel pred Hitlerom do Anglicka, založil tradíciu športových hier pre vojnových veteránov, ktorí boli pripútaní na invalidný vozík. Prvých hier sa zúčastnilo 18 veteránov. Hnutie malo obrovskú dynamiku, pretože šport bol jedným z hlavných motivačných prostriedkov ako ľuďom pomôcť. V osemdesiatych rokoch došlo potom k užšiemu kontaktu medzi MOV a Medzinárodným paralympijským výborom (MPV). V Barcelone bol prvýkrát vytvorený spoločný výbor. Názov „paralympijský“ sa neodvíja od slova paraplegic, t.j. od istého poškodenia dolných končatín, ale znamená paralelné konanie týchto hier po olympijskych, v rovnakom roku. To je v stručnosti medzinárodná história.
U nás je míľnikom rok 1993 – vznik samostatnej Slovenskej republiky, predtým za federácie boli zväzy podľa jednotlivých druhov postihnutia. Slovenský paralympijský výbor (SPV) bol založený v januári 1995, jeho zakladajúcimi členmi boli Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov, Sekcia nevidiacich a slabozrakých športovcov, nepočujúci športovci a Zväz mentálne postihnutých športovcov.
V súčasnosti prebiehajú medzinárodné diskusie o rozdelení športov na základe jednotlivých druhov postihnutí, pretože MPV organizuje v súčasnosti Majstrovstvá sveta, Európy, Svetové a európske poháre a hľadá spojencov v týchto oblastiach.
Aká je spolupráca medzi vami a SOV? Ako vníma verejnosť SPV?
Obidva fungujú ako samostatné občianske združenia, v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o občianskych združeniach. Majú svoje valné zhromaždenia a výkonné výbory. Snažili sme sa hľadať priesečníky, kde môžeme spolupracovať, snažíme sa vytvárať čo najlepšie podmienky pre športovcov, ktorí patria do týchto združení. Problémom je ale pohľad štátu na šport ako taký. Vrámci športu zdravotne znevýhodnených dochádza k značnej diskriminácii. Športovci sú často financovaní z troch až štyroch zdrojov podľa jednotlivých kritérií. Ministerstvo vnútra a ministerstvo obrany majú rezortné strediská so svojimi športovcami. Potom je kategória ministerstva školstva, kde sú vybraní športovci. Napokon sú financovaní prostredníctvom olympijského výboru a vlastných marketingových aktivít. Dôležitým momentom je, že zdraví športovci nemusia pracovať, môžu sa venovať len športu.
Ďalšou diskrimináciou je odmeňovanie za dosiahnuté výsledky. Napríklad Jozef Gonci dostane na svoju prípravu z kapitoly Ministerstva školstva 2 milióny korún. Ladislav Gáspár, zlatý paralympionik z Atén, má na svoju prípravu len 600 tisíc Sk. Musí pracovať, aby uživil svoju rodinu.
V Pekingu dostane olympionik za zlatú medailu 1 milión Sk, paralympionik len 500 tisíc Sk. Pritom je to podujatie na tej istej platforme, navyše kvalifikácia paralympionikov je často oveľa náročnejšia, pretože sa môže zúčastniť len 4000 športovcov v 20 športoch.
V tejto oblasti je potrebné upozorňovať ešte na mnoho vecí.
Zaujalo ma, že ste založili Paralympijskú marketingovú spoločnosť (PMS). Aké sú jej aktivity?
Spomínaný zákon o občianskych združeniach nám nedovoľuje podnikať. Mohli sme sa zaregistrovať priamo na živnostenskom úrade, čo však ohrozovalo naše základné paralympijske myšlienky. Preto sa SPV rozhodol založiť Paralympijskú marketingovú spoločnosť, ktorá zabezpečuje všetky marketingové aktivity občianskeho združenia. Predtým nás zastupovala súkromná spoločnosť, ktorá si účtovala nemalú províziu. PMS je stopercentným vlastníctvom SPV a všetky jej aktivity majú napomôcť tomu, čo nám chýba zo strany štátu. Vytvárame sociálne programy, napríklad vrámci projektu Peking na to, aby sa športovci mohli na chvíľu uvoľniť zo zamestnania a venovať sa záverečnej príprave. V minulosti štát podporoval najmä tých, ktorí si aspoň 50 percent prostriedkov dokázali zohnať. Dnes mám pocit, že tí, ktorí sú šikovní, sú skôr trestaní oproti tým, ktorí naozaj žijú len zo štátnych dotácií. My sa snažíme oslovovať partnerov prostredníctvom reklamných zmlúv. Bez nich by sme prakticky neprežili.
Ako to, že slovenskí paralympionici sú oveľa úspešnejší ako olympionici, ktorí majú objektívne lepšie podmienky zo strany štátu?
Znovu je tu niekoľko faktorov. Základom je, že športovci v paralympijskom tíme majú obrovskú chuť športovať a niečo dokázať. Šport neberú ako prostriedok obživy, ale ako sebarealizáciu. Chcú prostredníctvom neho nájsť svoje šťastie. Do svojho pôsobenia vkladajú srdce.
Niektoré športy majú už svoju tradíciu a ich úspešnosť priťahuje väčšiu pozornosť. Tým pádom máme možnosť vyberať z dobrej konkurencie. Do reprezentácie sa dostanú ľudia, ktorí dosahujú medzinárodné výkony. Športovci, ktorí sa dostanú na paralympiádu, sa umiestňujú do 6.miesta alebo na medailových pozíciách.
Takže navonok SPV pôsobí ako dobre podporovaný.
Navonok je taký efekt. Spomeniem Radka Kaufmana, ktorý už bohužial nie je medzi nami. Vyhral v Sydney vôbec prvú disciplínu na paralympiáde v dráhovej cyklistike. Medailu mu odovzdával Juan Antonio Samarranch. Všetky austrálske denníky priniesli správu na titulnej strane, že nejaký Slovák vyhral paralympijskú medailu. Vyspelý demokratický svet dokáže vnímať krajiny podľa toho, ako sa správajú voči sociálne slabším a znevýhodneným skupinám. V tomto smere robíme veľmi pozitívnu reklamu Slovensku a je pre mňa nepochopiteľné, že doma tá odozva nie je taká. Z tohto pohľadu sa budeme snažiť presviedčať všetkých Slovákov, že má zmysel investovať do našich paralympionikov.
Ste viacnásobným majstrom Európy a olympijskym víťazom z Atén. Akú cenu má pre vás toto ocenenie? Vyjadrili ste sa, že stále väčšiu.
Všetko musí dozrievať. Ako dobré víno, aj úspech musí dozrievať. Nie je jednoduché udržiavať sa v dobrej forme a nadviazať na úspechy. O to viac si ceníte, čo ste dosiahli. Pre mňa zvíťaziť v kolíske olympijskych hier pod Akropolou je spätne niečo výnimočné, čo mi už nikto nikdy nezoberie. Za ten čas, keď ťahajú hore vlajku a znejú tóny slovenskej hymny, sa vám premietne všetko, čo sa muselo udiať vo vašom živote.
V súčasnosti som sa nominoval do Pekingu, čo je pre mňa obrovská výzva, lebo obhajujem zlato v krajine, kde sa zrodil stolný tenis, v krajine, kde ho hrá miliarda ľudí.
Čím to je, že jeden človek nezvládne ťažkú životnú situáciu a iný sa zase vypne k obdivuhodným výkonom. Ako príklad spomeniem Mariku Gombitovú, ktorá prestala komunikovať s verejnosťou ...
To je veľmi ťažká téma, skôr otázka pre psychológov. Niektoré štúdie hovoria, že až 80 percent ľudí úraz povzbudí k pozitívnej zmene. To je prvý moment. Druhým momentom je, že skladba poúrazových stavov je rôznorodá. Poviem príklad – pred týždňom tu vystupoval Andrea Bocelli, človek ktorý prišiel o zrak a je populárny na celom svete. Spieva s radosťou a láskou. Záleží na osobnom vnímaní, ako sa s tým človek dokáže vysporiadať. Ťažko mi je povedať, prečo Marika takto zareagovala, nikdy som sa s ňou nestretol. Tých faktorov môže byť naozaj veľmi veľa. Môžu byť za tým zdravotné aj psychické problémy alebo rodina. Ale to je otázka na Mariku, asi sa nikdy nedozvieme prečo. To je jej súkromie.
U vás tá podpora najbližších asi bola.
Pre mňa sa Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej stalo druhým domovom a ľudia, ktorí tam pracujú mi otvorili dvere do tohto života. Samozrejme, podpora mojich rodičov a najbližších okolo mňa je naozaj veľmi dôležitá. Mám šťastie, že mám vo svojom okolí veľmi veľa dobrých priateľov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť.
Prejdime k ľuďom, ktorí obdivuhovne bojovali so svojím hendikepom. Ladislav Bočkor vystúpil s vozíkom na Kilimandžáro, speváčka Eva Mária Uhríková sa snažila podporovať boj proti rakovine, Radko Kaufman, zakladateľ projektu Na kolesách proti rakovine. Ako si na nich spomínate?
Projekt Na kolesách proti rakovine mal niekoľko výnimočných myšlienok, s ktorými prišli Radko Kaufman a Janko Juráš v roku 2002, bohužiaľ, Radko sa už prvého ročníka v roku 2003 nedožil kvôli rakovine, ktorá sa mu vrátila. V 16-tich rokoch mu amputovali nohu, po víťazstve v Sydney prišlo k recidíve a museli mu amputovať aj lopatku. Metastázy tak postúpili, že svoj boj prehral.
Avšak, keď sa snažíte vytvoriť niečo pozitívne pre spoločnosť, vaše myšlienky tu zostanú. To je typický príklad Radka Kaufmana – snažil sa do tohto projektu vtaviť myšlienky informovanosti, prevencie a športovania, čo sa aj podarilo. Snažíme sa pritiahnuť ľudí na námestia, aby prišli na nemotorovom kolesovom prostriedku. Už len kým sa tam dopravia, musia niečo spraviť pre svoje zdravie. Slovenský paralympijský výbor organizuje zbierku, ktorá podporuje najmä prevenciu. Zakúpilo sa niekoľko prístrojov pre Výskumný ústav experimentálnej onkológie, spomeniem Wave systém, ktorý stál 5 miliónov korún a už zachránil niekoľko životov. Žiadna práca nevyšla nazmar.
Z viacerých aktivít spomeniem ešte časopis Paralympionik. Aká je jeho myšlienka?
Bez toho, aby sme my pracovali na informovanosti, nemáme možnosť zmeniť pohľad na našich paralympionikov. Preto sme sa rozhodli vydávať časopis Paralympionik ako prílohu denníka Šport, ktorá výchádza s dvojmesačnou periodicitou. V prvom rade má za úlohu informovať širokú verejnosť o športovcoch, o ich úspechoch, o ľuďoch z hnutia ale aj mimo neho, o názoroch a postrehoch. Ide o aktivitu marketingovej spoločnosti, ktorá potrebuje zviditeľňovať našich partnerov.
V poslednom období sme spustili novú webovú stránku. Sme jedna z mála organizácií v treťom sektore, ktorá používa bezbariérovú internetovú stránku, ktorá je prístupná pre rôzne typy postihnutí. Je to predpis EÚ, ktorý sme implementovali na Slovensko. Momentálne ju chceme využívať najmä na informovanie širokej verejnosti o paralympiáde v Pekingu, keďže opäť nedostávame adekvátnypriestor v médiách.
Ako funguje internetová stránka pre zrakovo postihnutých?
V rámci zrakovo postihnutých je niekoľko stupňov, slabozrakí až úplne nevidiaci. Stránka používa prídavné zariadenia, ktoré to musia vedieť identifikovať tak, aby vedeli poskytnúť všetky informácie pre zrakovo postihnutého. Ďalej je to zväčšovanie písma a iné úpravy, aby sa títo ľudia dostali k požadovaným informáciám. Nechýbajú navigácie hlasom pre ľudí, ktorí nemajú ruky a potrebujú ju ovládať hlasom.
Asi najviac medializovanou aktivitou je výstavba Paralympijského centra v Piešťanoch. Čo si od neho SPV sľubuje?
V zahraničí takéto centrá fungujú a sú veľkým prínosom. Je to myšlienka, ktorá má prispieť k rýchlejšiemu začleňovaniu zdravotne postihnutých do spoločnosti. V Národnom rehabilitačnom centre vedia človeka posadiť na invalidný vozík a vedia ho naučiť chodiť na protéze. Treba ho však naučiť aj žiť s daným postihnutím. A to je nosnou myšlienkou Paralympijského centra, kde by sa mali naučiť chodiť do divadla, cestovať mestskou dopravou, spraviť si kvalifikáciu na ručné ovládanie automobilu.
Bude tam k dispozícii 14 bytových jednotiek. Popri sociálnom trakte vyrastie veľký športový komplex, ktorý má pomôcť paralympionikom, regionálnemu športu, reprezentácii Slovenska. Piešťany sme nevybrali náhodne, pretože to je jediné miesto, kde vieme ubytovať 2000 postihnutých ľudí, čo nie je možné nikde inde na Slovensku. Za 2 týždne sa tam bude konať Slovak Open v stolnom tenise, na ktorom privítame 500 športovcov z 38 krajín.
Myšlienku centra sme začali realizovať v roku 2006 kúpou bývalej hádzanárskej haly od Mestského zastupiteľstva v Piešťanoch. Tú sme museli zbúrať a pokračujeme vo výstavbe. Narazili sme na problémy so stavebnou spoločnosťou a v súčasnosti aj s ministerstvom školstva. Túto kauzu považujeme skôr za účelovú hru na diskreditáciu SPV.
Je podľa vás spor s ministerstvom školstva iniciovaný zo strany ľudí, ktorí v SPV fungovali predtým?
Určite áno, keď si dáme do súvislostí časový sled udalostí. V roku 2006 sme dostali na rekonštrukciu Paralympijského centra 8 miliónov korún, ktoré sme do 31.1.2007 riadne zúčtovali. A keďže sme nedostali žiadne výhrady zo strany ministerstva školstva, požiadali sme o ďalšiu dotáciu na rekoštrukciu. Tá nám bola pridelená vo výške 20 mil. Sk. Zmluvu sme podpísali v máji, prvé peniaze nabehli na účet v júni 2007. V septembri prebehla známa kauza pokusu o nezákonné ovládnutie SPV ľu´dmi okolo pána Mihoka. Dňa 16. októbra sa objavuje kontrola ministerstva školstva, keďže nedošlo k ovládnutiu SPV. Kontrola, na ktorú majú legitímne právo, trvala šesť mesiacov a jej jediným výstupom je žiadosť o vrátenie dotácie vo výške 28 mil. Sk. Museli sme zaplatiť znalecký odhad, ktorý konštatuje, že len prevedené práce mali hodnotu 10,5 mil. Sk. Zdokladovali sme faktúrami materiál vo výške 25 mil. Sk, čiže sme reálne preinvestovali viac ako bola štátna dotácia. Tieto argumenty absolútne neprijali. So správou MŠ SR sme nesúhlasili, preto čakáme na správu finančnej kontroly, ktorá jediná je oprávnená konštatovať, či sme niečo porušili a či máme vrátiť dotácie. Veci ešte nie sú ukončené a už sa medializujú a my sme označovaní ako ľudia, ktorí porušili zákon. Z týchto faktov mi vychádza, že kauza je účelová a má za úlohu poškodiť meno SPV a moje meno.
Aké budú ďalšie kroky SPV?
Kroky sme už prijali. Podali sme žalobu na ministerstvo školstva na ochranu mena SPV a aj mojej osoby. Podnikáme ďalšie kroky. Dňa 30.11. 2007 som vypovedal na Generálnou prokuratúrou SR k skutočnostiam, o ktorých som vedel, ale o ktorých zatiaľ nechcem hovoriť, aby som nezmaril vyšetrovanie.
Ste v prípade nutnosti ochotní sa obrátiť na medzinárodné inštitúcie?
V súčasnej dobe to zvažujeme. Určite sa obrátime na Vládu SR a ak nenájdeme podporu na Slovensku, aj na medzinárodné inštitúcie.
Vaše meno je spájané s pani Radičovou. Ako vnímate toto prepojenie?
Je veľmi nešťastné, pokiaľ sa súkromie človeka spája s jeho prácou a prostredníctvom jedného je snaha o diskreditáciu druhého človeka. Z tohto pohľadu by som prosil, aby sa moje meno nespájalo s osobou pani Radičovej vo veci kandidatúry na post hlavy štátu. Snažím sa od tohto problému dištancovať a chcem všetkých vyzvať, aby vážili svoje slová a nepoškodzovali ľudí bez toho, aby zvážili argumenty.
Blíži sa paralympiáda v Pekingu. Aké je vaše očakávanie osobné a celkovo za slovenskú výpravu?
Do dnešného dňa sa nominovalo 32 športovcov v 10 disciplínach. Máme tam aj perličku a to jazdectvo alebo paradrezúru, kde sa nominovala Katarína Jobbagyová. Zloženie tímu vytvára predpoklady pre úspech na XIII. paralympijských hrách v Pekingu. Pevne verím, že nadviažeme na medailový úspech z Atén a dúfam, že tých zlatých kovov pridáme ešte viac.
Ja osobne sa budem snažiť spraviť maximum v záverečnej príprave, aby som nadviazal na úspech z Atén, kde som ziskom zlatej v jednotlivcoch a striebornej v družstvách s Rasťom Revúckym vytvoril dobrý prekpoklad. Viac by ma teraz potešila zlatá medaila z družstiev ako môj osobný úspech ako jednotlivca. Ten je skôr povinnosťou. Zmenený hrací systém bude náročnejší. Nominovalo sa iba 16 najlepších hráčov a budú vytvorené štyri skupiny po štyroch, kde hrá každý s každým a len víťaz skupiny postúpi do záverečných bojov. Čiže človek nesmie zaváhať ani v jednom zápase.
(C) Marek Piváček
Fotografie - archív SPV a autor
