A bohužial nebola to zmena k lepšiemu. Ako sme teda pripravení?
Mizivá infraštruktúra
Ako všetci vieme, alebo aspoň ako tých zopár odvážnych zahraničných turistov stihlo zistiť, infraštruktúra je v niektorých regiónoch biedna, chýbajúce diaľnice, staré a špinavé vlaky (o staniciach na čele s tou v hlavnom meste radšej pomlčím), drahé hotely.
Príslovečná slovenská pohostinnosť
Ani naša príslovečná pohostinnosť už nie je tým, čím bývala, keď Tatry okupovali kolóny nemeckých trabantov s nálepkou DDR. V samotných Tatrách sú služby predražené, akoby sme ponúkali vstup do raja. Áno, na európske pomery máme nádhernú prírodu, najmenšie veľhory, ako niekto poeticky nazval Tatry, ešte stále chránené oblasti. Máme kultúrne dedičstvo ako Levoča, banskoštiavnická kalvária, prírodné krásy ako Slovenský raj alebo Malú a Veľkú Fatru. Máme ale nevážime si ani jedno ani druhé. Dokonca aj tie krásne hory drancujeme akoby skúšajúc čo vydržia, koľko sa z nich dá vyĺcť peňazí.
Športoviská
Športoviská sú kapitola sama osebe. Miesta, kde sme prežívali eufóriu a radosť nad výkonmi našich športovcov sú nenávratne stratené. Spomeniem len petržalský štadión za Starým mostom, ktorý zrovnali so zemou. Stánok Slovanu je na tom len o kúsok lepšie. Je len zázrak, že ešte stále naši športovci dosahujú v niektorých prípradoch svetové úspechy. Čo sa však zmenilo - šport už nie je pre všetky deti, len pre tie, ktorých rodičia nemajú hlboko do vrecka. Dnes už nikto nehľadá talenty po dedinách.
Asi toto je naša slovenská realita.
Čisto hypoteticky - čo sa bude diať, keby motyka vystrelila a my sme dostali česť usporiadať zimné olympijské hry?
Bude sa tu musieť začať zmena. Ale nie na slovenský spôsob, keď sa 10 rokov dohadujeme ako, začo a kde bude stáť národný futbalový štadión. Budeme musieť postaviť desiatky športovísk, kilometre diaľnic, zopár hotelov... Štát začne horúčkovito míňať desiatky miliónov. Mám strach, že pod rúškom vyšších cieľov sa začne priam raj na zemi pre rôzne firmy a firmičky, ktoré nemajú ani adresu. Veď sa nám to vráti a urobíme si dobré meno vo svete.
A v tom je háčik - nikdy sa nám to nevráti.
Olympiáda sa skončí, športovci odídu, Slovensko zmizne z hlavných správ. Nám zostane poriadna sekera, služby sa aj tak nezmenia, pretože táto zmena nie je o peniazoch ale o ľuďoch a ich prístupe.
Čo nám ešte zostane? Hory a príroda zničené ešte viac. Či už stavebnou činnosťou alebo aj samotnými ľuďmi, lebo príroda nie je pre masy a pokusy, ale pre tých, ktorí ju milujú.
A športoviská? Možno niektoré začne využívať mládež, ale kto bude financovať jej rozvoj? A že olympiáda bude prínosom pre rozvoj športu? Také sme už počuli v roku 2002, keď sme sa stali majstrami v hokeji. Zmenilo sa niečo?
Kto sa bude teda najviac smiať?
Developeri a firmy blízke vládnucej strane. Pre tých sa skončí olympiáda jasným ziskom.
