Povzdychol som si ako každý fanúšik utrápený hokejom.
To že v sme poriadnych ... , to vie aj malé decko. To že sme už dávno vypadli z top 6, to vie každý školák. To že budeme mať veľké problémy v ďalších rokoch a len málo hokejovej radosti... aj to je nad slnko jasnejšie. Vieme kto je vinný a bohužial nevieme, či s tým niekto niečo spraví. A ak sa nájde, či mu nebudú hádzať polená pod nohy.
Máme veľa talentovaných detí a tie si jednoducho nemôžu dovoliť hrať hokej. Sú to deti rodičov, ktorí riešia hypotéky, školu, oblečenie pre deti... a hokej je jednoducho luxus. Pamätám si na rozhovor s Petrom Šťastným, ktorý hovoril, že nemali na korčule. Keby nedostal šancu, nikdy by sme nemali druhého najlepšieho hráča 80-tych rokov v NHL (podľa bodov hned za legendárnym Gretzkym).
Neviem, či tu ešte niekto iný postavil štadión okrem Mariána Gáboríka. Mohol si kúpiť vilu a nejaké luxusné auto. Na druhej strane štát nie je schopný nájsť „v kešeni" ani toľko ako jeden hráč NHL.
Dlhé roky sme žili ako vo sne a konečne precitáme. Nedá sa žiť z minulosti, to by aj Maďari museli hrať vo finále MS vo futbale.
Nedalo mi to a musel som si znova pozrieť video, na ktorom sa lúči Paľo Demitra. Znova a znova. A môžem vám povedať - mal som slzy na krajíčku, presne ako on, ktorý dal do hokeja srdce. A nebol sám. Čo môžeme vytknúť Šatanovi, ktorý vždy rád reprezentoval, alebo Višňovi, ktorý bol pri všetkých našich medailách. Alebo Hossovi, ktorý prišiel aj napriek mnohým sklamaniam. Dali do toho srdce a nie každý môže hrať tak dlho na najvyššej úrovni ako Jarda Jágr (ten je proste nepochopiteľný).
Vďaka týmto chlapcom (alebo chlapom) sme mohli zažiť šialenstvo pri oslave medailí, kričať: „Góóól!", objímať sa v krčmách s neznámymi ľuďmi, roniť slzy dojatia, budiť sa s myšlienkou na hokej a byť hrdým.
Ďakujem všetkým chalanom zlatej repre.
Ako hovorí jedna reklama: „Niektoré veci za peniaze nekúpiš..."
Toto video si budem pamätať, keď sa povie Demitra.
