Malý Ferko je talent. Jeho mama dochádza prvým autobusom do malej továrne v neďalekom meste. Radšej by sa so synom učila, ale jemu chodí po rozume len ten hokej. A ona sa často neskoro vracia z nočnej. Tato zase v miestnej krčme robí poctivú politiku - nadáva na pánov v hlavnom meste a raz za mesiac popozýva všetkých chlapov na panáka.
Malý Ferko je talent. Jeho snom je aspoň raz stáť na ľade supermodernej arény KHL, kde hrá svoje zápasy Slovan. To musí byť ale sláva! Také hľadisko a veľké obrazovky. Všetci kamaráti by ho videli! A keď nie hrať, aspoň sa pozrieť ako divák. Ale... kto ho tam zavezie, kto zaplatí lístky?!
Pán statosta vraveli... ale možno predsa nie. Možno sa zamestná ako mama vo fabrike na hodváb, alebo ako tata bude fandiť v miestnej krčme. Veď aj takých fanúšikov treba. A keď sa šťastena unaví, aj oslavovať bude čo. Veď máme najlepší útok na svete. A aj tato hovoril, že sme kedysi boli majstrami sveta. Ale to už bolo dávno, Ferko vtedy ešte nenaháňal puk po rybníku. Aj mama vravela, že tato sa po troch dňoch z krčmy vrátil v dobrej nálade.
Malý Ferko sníva, že raz bude hokejistom. Ale tato nie je podnikateľom ako ten Jožov, ktorý Joža vozí každý utorok a piatok do krajského mesta na hokej. Joža, ktorý si nikdy ani korčule nevedel zaviazať. Vraj budúci rok bude lídrom v prípravke. Jeho foter pozná niekoho v Bratislave.
O 15 rokov:
Už veľký Fero sedí v miestnej krčme, stíska poldecák a vrieska na malý televízor. Jožo zase pokazil prihrávku. Takto sa nikdy do tretej ligy nedostanú!
Dovetok - aj keby sme získali olympiské zlato, pred realitou si nesmieme zatvárať oči. Koľkým deťom a mládeži by sme vedeli pomôcť nebyť zaslepení národnými štadiónmi, KHL arénami a peniazmi zo štátnej kasy. Keby... lebo raz to už nebude ani na zemiakovú medailu, ale to bude už neskoro...
