Blížili sa vianočné prázdniny a s nimi prišiel čas na prvé písomky. Čakala aj dcéru. Po návrate zo školy prebehol celkom nevinný dialóg: „Ako dopadla písomka?“ „Neviem, ešte nie je opravená.“ „A aký máš z nej pocit?“ „Dobrý, možno tak dve, tri chyby.“ Chvíľu mi trvalo, kým mi to došlo. Veď my len počítame chyby! Diktát? Písomka z matematiky, prírodovedy či dejepisu? Hlavné je sa nepomýliť. Aj slohová práca je hodnotená podľa toho, či má správne rozvrhnutý text na úvod, jadro a záver.
Čo si vlastne majú deti myslieť o tom, čo sa od nich očakáva? Vnucuje sa im predstava, že existuje jedno jediné správne riešenie a ich úlohou je k nemu sa čo najviac priblížiť. Že keď sa naučia pravidlá a postupy, všetky výnimky a výnimky z výnimiek, budú z nich jednotkári, úspešne zmaturujú, vyštudujú univerzity, spravia písomné testy na pracovných pohovoroch a čaká ich žiarivá kariéra.
Kto sa k ideálu správneho riešenia, pochopiteľne tou správnou cestou, nevie prepracovať, je postihovaný a demotivovaný trestom v podobe horších známok. Žiakom sa počítajú chyby, stratené body, chýbajúce úlohy. Ten najlepší výsledok, čo môže žiak dosiahnuť, je splniť všetko „bez chýb“. Nie je pritom podstatné, či postup pri riešení pochopil, alebo ho len mechanicky zopakoval. Hlavne, že sedí výsledok a bol dosiahnutý v časovom limite.
Stačí však, ak sa deti naučia dopracovať sa k známym výsledkom naučenými postupmi a riešeniami? Ak nebudú špekulovať a hľadať vlastné cesty, aj za pomoci metódy pokusu a omylu, ako sa pripravia do reálneho života? Kde budú brať motiváciu a duševnú silu robiť veci inak, keď im systém ukazuje, že lepšie je držať sa vychodených cestičiek a nejaké „špekulovanie“ je skôr nežiadúce a za prípadnou chybou nasleduje trest? Kto potom príde s prevratnými vynálezmi, ktoré zmenia svet? Kto pripraví zákony, ktoré spoločnosť budú posúvať dopredu? A kto napíše knihy, z ktorých sa budeme učiť, pripraví všetky tie zadania, písomky a testy?
Nastavenie systému netrestá len tých, ktorí majú problém sa k nastaveným limitom priblížiť, ale tiež nepríjemne zasahuje tých najlepších, ktorí nemajú problém ich prekonať. Z podstaty veci sú pre nich uzatvorené úlohy s jediným správnym riešením triviálne. Spravia ich rýchlo a bez námahy, nie sú nútení ísť na doraz svojich schopností a možností. Pri práci sa možno nevyhnú chybe z nepozornosti a v známkovaní ani nebudú najlepší – nemali totiž možnosť ukázať, že by v danom čase zvládli aj dvoj- či troj-násobný počet úloh. Niekedy akoby z nich mali učitelia aj sami strach. Z toho, ako ich zabaviť, aby nevyrušovali či ako sa postaviť k ich inovatívnemu riešeniu či nápadu.
Pritom som presvedčený, že aj pri súčasnom systéme by bolo možné, aspoň občas, hodnotiť aj inak: tento projekt je naozaj výborný, vidieť, že si si s ním dal veľa práce. Alebo: z Tvojej prezentácie som sa aj ja ako učiteľ dozvedel niekoľko nových, zaujímavých vecí. Ako spätná väzba a motivácia by to isto malo väčší zmysel, ako nejaké číslo na škále od jedna do päť. A sú školy, či aspoň predmety, na ktorých to takto aj prebieha. Znamená to však mnoho práce pre učiteľa – vymyslieť vhodné zdania, korektné postupy hodnotenia. A nakoniec aj spôsob, ako pri takomto prístupe zabezpečiť, aby žiaci „neprepadli“ pri celoštátnych testovaniach, ktoré budú zas a znova iba o hľadaní chýb.
V-štýl v letoch na lyžiach sa nakoniec presadil. Čoraz viac letcov totiž pochopilo, že stratené body za štýl dokážu kompenzovať dlhšími doskokmi. Ťažko však odhadnúť, koľko iných kreatívnych nápadov zostalo zabudnutých práve preto, že sa nedokázali presadiť proti existujúcim pravidlám a stereotypom. Ako sa tomu vyhnúť v našich školách? Nemám univerzálnu odpoveď. Ale som si istý, že systémom, v ktorom sa kladie dôraz dodržiavanie zhody so známymi postupmi a na hľadanie chýb, to nepôjde.
