Lamentovanie nad výsledkami slovenských žiakov v medzinárodnom testovaní PISA sa postupne stáva evergreenom každej diskusie o vzdelávaní na základných a stredných školách. Hoci Slovensko zaostáva aj pri porovnaní priemerných výsledkov, skutočne alarmujúce je porovnanie rozdielov u talentovaných žiakov. V OECD je špičkový približne každý 80-ty žiak, teda jeden v troch až štyroch triedach, u nás na nájdenie takéhoto žiaka je potrebných tried 10 až 12.
Ministerstvo školstva vo svojej správe uvádza, že „Výsledky slovenských žiakov sú podobne ako v predchádzajúcom cykle v roku 2012 vo všetkých troch oblastiach – matematická, čitateľská a prírodovedná gramotnosť – významne nižšie, ako je priemerný výkon žiakov z krajín OECD.“ Premenené na drobné, priemerný slovenský žiak získal v testovaní prírodovednej gramotnosti v roku 2015 461 bodov, kým priemerný žiak celej skupiny vyspelých štátov OECD 493 bodov. Naviac, tento rozdiel sa postupom rokov vcelku výrazne zväčšuje, čo asi najlepšie demonštruje tento graf v správe NÚCEMU a Ministerstva školstva:
Určite nie je dôvod na oslavy, avšak celková situácia možno nie je až taká kritická, ako ukazuje predchádzajúci graf, hlavne, ak si ho nakreslíme takpovediac korektne, v percentuálnom porovnaní výkonu Slovákov v porovnaní s OECD:
Skúsim aj iné prirovnanie: ak by učiteľ za svojho žiaka dostal odmenu vo výške jedného € za každý získaný bod, nazvali by ste 32 € rozdielu pri odmene bezmála 500 € významným rozdielom?
Aby neprišlo k nedorozumeniu, rozhodne netvrdím, že Slovensko je na tom so vzdelávaním dobre. Práve naopak. Chcem však poukázať na to, že v priemere na tom nie sme až tak zle, hlavne v porovnaní s niektorými špecifickými kategóriami. To si všimlo aj Ministerstvo školstva, ktoré vo svojej správe uvádza, že v rizikovej skupine najslabších žiakov sa nachádza až o polovicu viac žiakov ako je priemer OECD. Táto skutočnosť je samozrejme veľmi nepríjemná, avšak sčasti vysvetliteľná slabým vzdelávaním marginalizovaných komunít a hlavne – je to problém, ktorým sa dlhodobo odborníci zaoberajú.
Pozrime sa však na opačný pól, na žiakov, ktorí v teste dopadli najlepšie, teda získali aspoň 708 bodov. Týchto žiakov je na úrovni OECD priemerne o niečo viac ako jedno percento – môžeme ich nazvať elitou, tými, od ktorých sa očakáva, že z nich v dospelosti budú nielen špičkoví vedci, ale aj lídri našej spoločnosti. V tejto kategórii ani korektne nakreslený graf nevyzerá vôbec povzbudzujúco:
Ak to zhrnieme, za posledných 10-15 rokov máme priemerne menej ako polovicu, pri poslednom testovaní dokonca približne len tretinu talentovaných žiakov oproti priemeru vyspelých krajín. Ak v OECD je špičkový približne každý 80-ty žiak, teda jeden v troch až štyroch triedach, u nás na nájdenie takéhoto žiaka potrebujete tých tried 10 až 12. A čo je snáď ešte horšie, najlepší žiaci sa v testovaní objavili prakticky len medzi študentmi gymnázií – na základných školách patrí medzi špičku len približne každý tisíci žiak a na odborných školách prakticky nie sú.
Je zjavné, že v tejto oblasti je situácia kritická a je potrebné ju urýchlene riešiť. Určite by prospelo, ak by sme dokázali efektívne zlepšiť vzdelávacie štandardy na školách po celom Slovensku, ale asi každému je jasné, že to je beh na dlhé trate a vyžaduje si rozsiahle investície a politickú podporu. A buďme úprimní: tak, ako ani najlepší učiteľ na hodine telocviku nevychová nového Mira Šatana a na hodine hudobnej Petra Dvorského, ani špičkové školské hodiny fyziky, matematiky či chémie tým najlepším na rozvoj nestačia.
Ak chceme rozvíjať ich talent, musíme im ponúknuť mimoškolské možnosti, kde sa budú rozvíjať individuálne alebo v malých skupinkách seberovných. A práve téme rozvoja talentu našich žiakov a študentov a tým, ktorí k nemu prispievajú, sa chcem venovať v ďalších príspevkoch.
