Neblázni
Ani by som netušil, koľko je vlastne hodín. Už na začiatku nám totiž odporučili, aby sme hodinky odložili na dne batoha a nechali sa unášať krásou tunajšieho relatívneho času. Urobil som tak. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, keďže v bežnom živote som rýchlosťou času a s tým spojeným stresom absolútne postihnutý. Toto však rozhodne nie je pasáž z bežného života. Tu sa iba občas ku mne dostala nejaká časová informácia. Napríklad pred chvíľou, keď som chcel volať domov, aký som ja strašný borec, že pri svojich 116 kilogramoch (vlastne teraz už možno len 115 :)) živej hmotnosti som zvládol hodinu a pol behať. Vtedy ma ktosi zastavil. "Neblázni! Je už po polnoci!" A ja som si fakt myslel, že je takých sedem, osem hodín. Sklamane, ale uznanlivo, že o tejto hodine by doma moju hrdosť a nadšenie i tak nepochopili, som telefón odhodil do kúta a teraz prekladám pomaličky, opatrne jednu nohu za druhou a v živej pamäti si premietam ten nedávny zdrvujúci pocit, keď nás vytiahli kúsok od nášho dočasného obydlia na miestnu asfaltku.
Čo tu vlastne robím?
Rozdelili nás do skupín a oboznámili s pravidlami ďalšej aktivity. V stručnosti povedané - mali sme behať tam a späť, za každé „kolečko“ získať pre svoju skupinu jeden bod a prípadne sa zúčastniť na vyhlásených časovkách či pretekoch s ostatnými, a tak si prilepšiť ešte ďalšími dvoma či tromi bodíkmi. Nikdy v živote mi nikto neoznamoval v takom romantickom kontexte behu pod hviezdami, že o chvíľočku asi umriem. Nikdy v živote som sa necítil tak zdrvene. "Čo tu ja vlastne robím?", pýtal som sa sám seba presne tak, ako sa pýtam teraz, keď v opätovnom a spred nedávna už známom očakávaní najhoršieho stojím v chodbičke a hádžem na seba ošúchanú mikinu. Mám za sebou minimálne päť tréningov pre táborových inštruktorov, ďalších X zameraných na prácu s mládežou, tímom ba dokonca i s dojnicami. Mám pedagogické minimum, zootechniku, robím si „špecku“. Nepotrebujem teda toto trápenie a ani ten papier s guľatou pečiatkou, čo by mal okrem iného prísť na jeho konci. Sám som už odviedol 10 táborov v role hlavného vedúceho a na ďalších X som sa zúčastnil ako animátor, dokonca sám už roky pripravujem podobné školenia pre iných inštruktorov. Mám 28 na krku, pod krkom metrák a všade okolo mňa sú ľudia, čo na takéto bláznovstvá majú viac ako ja. Asi som sa musel zblázniť, keď som „ukecával“ jedného z Plusákov, aby ma sem vzali, pretože napriek nie úplne skromnej histórii, mal som pocit, že mi niečo chýba a že by toto prázdne miesto v mojom živote mohlo vyplniť práve členstvo v inštruktorskom tíme Pluska.
Jeden v domčeku
Keď som sa tam vonku spamätal zo šoku, uchlácholili ma aspoň jediným skvelým pravidlom, že jeden člen zo skupiny musí byť vždy v domčeku (teda na vyhradenom mieste na začiatku trate). Úprimne sa priznávam, vtedy som si naozaj myslel, že odbehnem jeden okruh, jeden možno rýchlo odkráčam a inak nebudem nikomu zavadzať.
Ten domček - stará autobusová zastávka, v ktorej sa na mňa usmievali pripravené piškóty, teplé deky a plná varnica horúceho čajíku, ten domček sa mi zdal ako úžasný, posvätný chrám, v ktorom sa môžem prinajlepšom modliť za ostatných členov mojej skupiny, aby to v pohode zvládli, keď ja sa tu tak krásne ulievam. Čo ulievam. Len si strážim svoje zdravie. Veď za posledných 20 rokov som naozaj v kuse zabehol maximálne 100 metrov na zastávku autobusu. I keď s plným batohom, ale i tak to netrvalo dlhšie ako päť minút. A tu mal mať jeden okruh celé dva kilometre. Pohanský chrám, vymodlené útočisko pre mňa neveriaceho (že toto ja môžem zabehnúť) sa stal mojím vytúženým cieľom, keď som medzi prvými štartoval, aby som bol čím skôr späť. Ešte som za sebou zanechal pár slov pre ostatných členov mojej skupiny. Niečo predom ospravedlňujúce sa a pripravujúce si pôdu na dlhú meditáciu po krátkom behu.
Kríza a horor
Prvý okruh sa mi zdal ako nekonečno. Trať bola osvetlená jednou pouličnou lampou a niekoľkými pármi kahancov. Sústredil som sa na ne. Rátal som ich a modlil sa, aby prišla otočka. Jeden, dva. Dokelu. „Toto nemôžem zvládnuť. Toto nie.“ Tri. „Som taký deb.., že som sa na to dal. Ako som mohol? Ako zdrhnúť?“ Štyri, päť. „Už ma snáď obišli všetci. Aj tí, čo museli ostať v domčeku. A tuším ma obišiel aj domček sám.“ Šesť. „Bože! Vyletí mi srdce z hrude, alebo včerajšia šošovica.“ Sedem. Poviem im, že mám nejaký zdravotný problém? Vyhovorím sa a je po všetkom? Osem. A už sú tu. Konečne. Dve fakle a niektorá z inštruktoriek, čo sa mi s úsmevom snaží tľapnúť po ruke na znak, aký som borec a že všetko je vlastne stráááášne super. Keby vedela, ako som ju mal vtedy v zuboch. A to som mal za sebou len prvé “polkolečko“. Na otočke som sa otočil a hybaj späť. Cesta tam bola mierne dolu kopcom. Tá späť teda stúpala. Zatiaľ čo prvá polovica bola kríza, druhá už bola horor. Opäť som počítal sviečky. Pomaly, spomaľujúc, no nezastavujúc. Nakoniec som predsa len dorazil do cieľa. Prvý okruh je za mnou. Neuveriteľné. Už teraz som nabehal toľko, čo by sa rovnalo súčtu mojich predchádzajúcich behov za posledný rok. Dal som si pauzu. Dúfal som, že bude čo najdlhšia.
Toto je posledný...
Ale nedúfal som dlho. Netuším prečo, ale jednoducho, vydal som sa na trať znova. Všetkým som pre istotu tvrdil, že teraz idem len rýchlym krokom. Ale Nakoniec som sa zas snažil bežať. Začali sa vo mne objavovať divné myšlienky, že to predsa nemôžem skupine urobiť. Priniesť len jeden bod a nechať všetko na nich. Nakoniec, keď rátam sviečky, nebeží sa tak zle. Treba len zamestnávať myseľ. A tak som rátal. Rátal som sviečky, neskôr ľudí, časom i okruhy. Dobehol som k domčeku a vždy sa mi zdalo, že toto je posledný, že už viac nemôžem. Čaj, piškóta, ale najmä ľudia spravili svoje.
"Policajná brutalita"
Najskôr som na opätovné odhodlanie sa do boja potreboval pohľad na niekoho z našej skupiny, ako sa upachtený vrátil z práve odbehnutého pekla. Chcel som, aby si aj on mohol trošku odpočinúť, a tak hneď, ako som nazbieral aspoň minimum síl, musel som pre ten vnútorný pocit bežať znova. Neskôr to už nemusel byť pohľad na vlastného súputníka. Ktokoľvek sa zrazu stal mojím spojencom. Neviem ako, ale akoby som prestal vnímať, že vlastne bojujeme skupiny proti sebe a mal som pocit, že bežím so všetkými a za všetkých. A že oni bežia za mňa. Nie vždy som vydržal odbehnúť celý okruh. Priznávam, niekedy – cestou späť som od sviečky po sviečku striedal rýchly krok s behom. Stačilo však len jedno vľúdne či povzbudzujúce slovo od kohokoľvek z nás a motor zas naštartoval. A v tejto fáze to rozhodne nebola snaha ukázať, že nie som Béčko. Na to by som už energiu naozaj neplytval. To dievča na otočke, čo som ho v prvom kole považoval za do úsmevu na tvári prezlečeného nepriateľa i ďalšie, čo azda kvôli mne postavili pod tú jedinú lampu aby ma mal kto oživovať, keď odpadnem, sa zrazu stali mojimi najväčšími spojenkyňami a môj sprvu odmietavý postoj k nim sa v priebehu nášho behu úplne zmenil. A to nielen k nim. Ku všetkým. K úžasnému chalanovi – inak najvtipnejšiemu policajtovi, čo ma celým behom neuveriteľne provokoval svojou výkonnosťou a poznámkami „Roman, ja ťa vidím! Ideš!“. Bol to on, kto mi v jednom zo záverečných kôl názorne predviedol pravý význam slovného spojenia „policajná brutalita“, keď ma totálne vysileného, rozhodnutého do cieľa už len dokráčať, donútil svojím špecifickým povzbudzovaním pozbierať netušené sily a dobehnúť. Keby vedel, ako som mu bol vtedy vďačný a ako som sa bál, ale najmä tešil, kedy ho opäť stretnem na trati. I k všetkým ďalším, ktorí mali čo robiť sami so sebou a napriek tomu ma v tej tme na trati dokázali potešiť vďaka vyčerpanosti nie vždy zrozumiteľným slovíčkom. I k našim školiteľom, ktorým som bol za ten nápad a aj jeho dokonalé prevedenie hrozne vďačný. Aj keď vlastne nechápem, ako v nás tú úžasnú motiváciu a skupinovú spoluprácu vôbec vzbudili.
Z nočnej košele do teplákov za 180 sekúnd
Viažem si šnúrky na teniskách v predsieni a žasnem. Je neuveriteľné sledovať tých ľudí a vlastne aj samého seba, ako sa bez akéhokoľvek reptania oddávame s dôverou ďalším neuveriteľným výmyslom cukríkových trýzniteľov. Do troch minút od zazvonenia bicyklového zvončeka sme ochotní opustiť vlastné pohodlie. Aj z nočnej košele sme ochotní za 180 sekúnd stáť pri východe v teplákoch pripravení na avizovaný nočný beh do kopca. Budúca doktorka, genetička, architektka, PR manažérka, „gympláčka“ aj čerstvý tridsiatnik. Kočky, o ktorých by ste za bežných okolností nikdy nepovedali, že toto môže pre ne niečo znamenať. Tí všetci a ďalší a tiež ja tu stojíme a aj keď zmorení z predchádzajúceho programu sme rýchlo otrasený z krátkeho šoku a pripravení dokázať, že aj toto zvládneme. Veď sme nádejní inštruktori, no nie?! S hrdosťou si uvedomujem, aké krásne je byť súčasťou takéhoto niečoho. A ako málo stačilo, aby som sa vzdal. Chápem, že všetko raz pominie, že aj my sa raz rozídeme, prípadne sa vzťahy preinačia ďalším vzájomným spoznávaním sa. Ale tento moment, ten je skutočným zážitkom, ktorý si môžem uchovať naveky a z ktorého môžem dlho žiť.
Úžasná banda
Keď nám oznámili, že sme namiesto hodiny a pol behali rovné dve, bol som ešte šťastnejší. Síce som to tušil, ale pripadal som si ako víťaz. Víťaz sám nad sebou. Zároveň som bol veľmi rád, že som dokázal byť aj dobrý tímový hráč, ktorý nepotopil svoju skupinu napriek tomu, že sa mohol vyhovoriť na tisíc vecí. Nie. Nekončí sa to víťazstvom. Ani mojím a ani mojej skupiny. I keď bezo mňa by možno dopadli lepšie. Predsa len som zvládal najmenej a zabehol len sedem či osem kôl. Ale happyend to pre mňa predsa len malo. Nikdy predtým som nezažil taký silný pocit, že ľuďom sa dá veriť. Až do tej chvíle som silno pochyboval, že ak mi povie niekto na trati, že mi fandí, ak ma niekto podporí, či to myslí vážne. Od tej chvíle mám naozaj silný pocit, že sme fakt jedna úžasná banda, ktorá si pomôže. A že aj ja viem pre túto bandu niečo spraviť. I keď to pred chvíľkou nebol práve olympijský výkon, myslím, že som sa naozaj snažil a dostal zo seba oveľa viac, ako by som bol schopný o sebe predpokladať.
Prečo dobrý ištruktor musí zvládnuť dvakrát viac?
Aj teraz stojíme pred dverami a všetci svorne čakáme, kedy nás vypustia a my sa opäť rozbehneme plniť ďalšiu avizovanú, fyzicky ešte namáhavejšiu úlohu. Ja stojím s ostatnými deviatimi spolubláznami a čakám, že sa zničím, ale som šťastný, že sa zničím práve s týmito ľuďmi. Mám pocit, že oni mi zahynúť nedajú. Ani teraz a ani v budúcnosti, keď budem spolu s nimi pripravovať program na nejaký spoločný tábor. Je krásne, že som to počas toho behu mohol spoznať. A o to asi išlo. Vtedy som to pochopil. Už viem, prečo je PLUSKO o zážitok viac a tiež, prečo dobrý inštruktor musí zvládnuť dvakrát viac. No predsa, aby sa stal dobrým inštruktorom. A to som vám porozprával len asi o troch absolútne relatívnych hodinách z absolútne jedinečnej päťdňovky. Nuž, treba to zažiť.
Roman – čoskoro, dúfam, PLUSácky inštruktor, hrdý účastník I. časti školenia inštruktorov PLUSKa – 13. až 17. novembra 2009
PS: Keď nájdete na ceste pri Chvojnici pupok, je môj. Prosím, nevracajte mi ho. Ešte mám dosť :D
Pozn.: Medzititulky vložil Hogno. Viac fotiek z akcie nájdeš aj tu alebo tu.
Školenie organizujeme aj vďaka podpore Hodiny deťom Nadácie pre deti Slovenska.
