Vari Boh každému neodpustí? A to prečo?

Písmo: A- | A+

Keď je Boh láska, predsa napokon odpustí každému. Takto si to môžeme predstavovať a ísť bezstarostne ďalej životom bez toho, aby sme o Boha čo len zakopli. A nie je to pravda? Ako by mohol dobrý Boh urobiť niečo iné?

Predstavte si, že máte krásneho synčeka. Ten vám jedného dňa pokazí počítač, na ktorom pracujete. Keďže ste milujúci a odpúšťajúci otec, priviniete si ho k sebe a poviete: „Neplač. Mám ťa rád a odpúšťam ti." Mnohí povedia: „Presne takto by to mal urobiť Boh." Ale položme si otázku. Kto ten počítač zaplatí? Vy. Vaše odpustenie má cenu.

V jednom meste bol sudca, ktorý bol známy svojou spravodlivosťou a tiež prísnosťou. Mal veľmi dobrú reputáciu, lebo bol nepodplatiteľný. Jedného dňa nastala kuriózna situácia, lebo sa proti miestnym predpisom previnila jeho dcéra a mala sa postaviť pred neho ako sudcu. Celé mesto bolo na nohách a čakalo, ako sa tento sudca s tým vysporiada. Mnohí neskrývali rozhorčenie, ako vôbec môže súdiť svoju vlastnú dcéru, a boli si istý, že tentoraz upustí od svojho štandardu.

Nadišiel deň súdu. V sieni sa zišlo veľa ľudí, ktorí očakávali na verdikt. Sudca vypočul žalobcu a potom aj svoju dcéru. Tá priznala svoju vinu. Potom prišiel čas verdiktu. Všetci s napätím očakávali. Sudca prehovoril: „Keďže vina bola dokázaná, s prihliadnutím na skutočnosť, ktorú všetci poznáte, že ide o moju dcéru, vynášam najprísnejší možný rozsudok." Všetci boli veľmi prekvapení. Išlo o zaplatenie veľkej sumy peňazí. Potom ale prišlo ešte väčšie prekvapenie. Sudca si zobliekol talár, zišiel dolu, postavil sa vedľa svojej dcéry, vytiahol peňaženku a pokutu zaplatil.

Presne toto urobil Boh. Ten sudca nemohol jednoducho povedať. „Si síce vinná, ale keďže si moja dcéra a mám ťa rád, odpúšťam ti to. Môžeš ísť." To by bola nespravodlivosť. Aj pokuta za náš hriech musela byť zaplatená, aby nám Boh mohol odpustiť. Zaplatil ju Ježiš Kristus na kríži. Tak Boh urobil zadosť svojej spravodlivosti a platí zároveň, že „je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša" (List Rimanom 3,26b). Teda odpúšťa, ale jeho odpustenie je zároveň spravodlivé. Keby Boh urobil kompromis so svojou spravodlivosťou, nebol by žiadny základ pre spravodlivosť vo svete a nebolo by možné potrestať ani žiadneho zločinca.

Ale z toho vyplýva druhá otázka. Ak je cena zaplatená, prečo Boh potom ešte vyžaduje niečo aj od nás? Prečo musíme v Neho uveriť? Predstavte si, že máte krásny dom. A máte veľmi radi psy. Také krásne, čistokrvné. Jedného dňa vám niekto daruje škaredého, zavšivaveného, smradľavého, chorého psa. Potešíte sa a pustíte ho do svojho domu? Pýtate sa, čo to s tým má spoločné? Často si myslíme, že naše hriechy sú len drobné chyby, ktoré sa predsa dajú prehliadnuť. To si ale môže myslieť o svojom stave aj ten pes (pokiaľ si niečo myslí). Napriek tomu vy máte na to iný názor a do svojho domu ho v žiadnom prípade nepustíte. Aspoň nie v takom stave.

Ak sa niekto pýta, ako môže milujúci Boh dovoliť, aby sa hriešny človek dostal do pekla, môžeme to aj otočiť a spýtať sa, ako by mohol svätý a spravodlivý Boh dovoliť hriešnemu človeku, aby prišiel do jeho prítomnosti. Boh sa totiž na naše hriechy díva inak ako my. Nie preto, že by sa na ne chcel dívať inak, ale preto, že sú presne také, ako ich On vidí. Prorok Izaiáš k tomu hovorí: Všetci sme boli ako nečistí, všetky naše spravodlivé skutky boli ako poškvrnené rúcho... (Izaiáš 64,5). Ak sú pred Bohom takéto naše spravodlivé skutky, o čo viac naše hriechy. Keď sa na to pozrieme z Božieho pohľadu, ten príklad so špinavým psom je síce krutý, ale napokon celkom výstižný. Inak povedané, keby nás Boh pustil do neba v nezmenenom stave, nebo by prestalo byť nebom. Postupne by sa stalo peklom, lebo hriech by sa v ňom šíril ďalej ako nezastaviteľná infekcia.

Možno svoje hriechy nevidíme takýmto spôsobom. Ale čo keby sme skúsili pripustiť, že možno Boh má predsa pravdu? Potom by to samozrejme znamenalo, že niečo s tým musíme urobiť. A čo vlastne treba urobiť? Predsa len to, aby sme sa odvrátili od svojich hriechov, uverili v Ježiša Krista a odovzdali mu vládu nad naším životom. Buďme k sebe úprimní, aj tak svoj život vo svojich rukách nemáme. Jedno je isté: Boh vôbec netúži po tom, aby niekto zahynul, práve naopak, plače nad tým. Túži, aby všetkých mohol prijať „vo svojom krásnom dome", v nebeskom kráľovstve. Veľmi sa teším, že sa tam azda raz stretneme. Prajem vám pekný deň!

 

Skryť Zatvoriť reklamu