Nový rok má zvláštnu schopnosť klamať.
Tvári sa ako nový začiatok, ale mnohí doň vstupujeme s pocitom únavy, frustrácie a osamelosti.
Ak máš pocit, že niekam nepatríš, že nestíhaš tempo sveta, že nerozumieš tomu, kam sa všetci opäť raz ponáhľajú, ver, že nie si sám. Často si myslíme, že problém je v nás. Že sme málo flexibilní, málo výkonní, málo „moderní“.
Lenže spoločnosť sa zmenila rýchlejšie než ľudská duša.
A ten, kto zostal citlivý, premýšľajúci, hľadajúci zmysel, si dnes ľahko pripadá ako ryba bez vody, bez priestoru na dýchanie. Frustrácia však nemusí znamenať, že zlyhávame. Môže znamenať, že sme zostali verní niečomu hlbokému v nás. A to nie je chyba. To je signál.
Tak ako ten istý film v niekom môže vyvolať pokoj, v inom úzkosť. Tak ten istý život na Slovensku môže niekoho paralyzovať a iného nechať pokojne žiť.
Ako je to možné? A kde sa v tom všetkom stráca naše vlastné vnímanie?
Rovnaká krajina, rovnaké spoločenské okolnosti, rovnaké správy. A predsa – niekto žije v neustálej úzkosti, v pocite ohrozenia a hnevu. Iný dokáže fungovať pokojne, starať sa o rodinu, pracovať, žiť svoj každodenný život bez pocitu, že mu pôda pod nohami neustále mizne. Neznamená to, že by bol ľahostajný alebo slepý. Znamená to, že si dokázal zachovať vlastné prežívanie.
Na Slovensku rieši politiku snáď každý.
Od traktoristu pri pive až po šatniarku pri caffelatte. Všetci vieme, kto čo povedal, s kým sa kto pohádal, aké má kto korčule, či má ďalšie dieťa s nejakou ďalšou, alebo či si ten-ktorý politik kúpil opäť nejakú ďalšiu vilu.
Tá naša tendencia nemať tú správnu mieru. Presne ako pri kapustnici. Kapustnica je predsa slovenský rituál. Unikát.
Bez kapustnice Vianoce neexistujú.
A presne ako pri politike, aj tu máme tendenciu preháňať. Varíme jej hrniec, že by nasýtila celú menšiu dedinu. Nikto ju pred večerou nesmie ani len ochutnať. A potom ju jeme tri dni. Na štvrtý deň ju už nikto nechce ani len vidieť. A o mesiac? ...to už hovoríme: „Tak by som si dal dobrú kapustnicu.“
Problém nie je v kapustnici. Problém je v miere.
Existujú krajiny, kde bežný občan nevie ani len meno premiéra svojej krajiny, nie to ešte pohlavie... Nezaujíma ho to. Nie preto, že by bol bez záujmu či ľahostajný, ale preto, že cíti istotu. Vie, že systém bude fungovať aj bez jeho analyzovania. Že jeho základné práva sú ukotvené pevnejšie, než aktuálna hádka v parlamente. A tak sa môže venovať tomu, čo mu dáva zmysel – rodine, práci, životu.
Práve tu sa začína otázka, ktorú si kladiem čoraz častejšie: Kedy sa z človeka stáva obeť systému?
Nie vtedy, keď je situácia náročná. Obeť sa nerodí z ťažkých okolností. Obeť vzniká vtedy, keď si necháme vziať vnútorný priestor. Keď preberáme cudzie emócie, cudzie strachy, cudzie interpretácie. Keď nám niekto začne vysvetľovať, čo si máme myslieť, čo máme cítiť, čoho sa máme báť – a my mu to dovolíme.
A tak sa aj istoty, ktoré sme kedysi mali, začnú meniť na neistotu.
Istota totiž nie je to, že je všetko ideálne. Istota je vedomie, že sme nestratili vnútorný kompas.
Nemusím sa predsa snažiť zmestiť do foriem, ktoré mi nesedia. Nemusím mať odpovede, keď cítim len otázky. Nemusím sa usmievať, keď prežívam vnútorné ticho alebo smútok. To, že cítime nepohodlie, môže znamenať, že sme stále živý.
Dlho som si myslela, že problém som ja.
Že som niečo nepochopila, že sa neviem prispôsobiť. Politika mi príde ako niečo mimo mňa. Snažila som sa zapadnúť. Ale moje okolie, nebolo naladené na to, kým som. Nerozumeli mi...
Neuvedomujeme si, akú obrovskú silu máme v rukách. Slobodu rozhodnúť.
Nie to, čo sa okolo nás deje, ake to – ako to budeme vnímať – rozhoduje o tom ako sa cítime. Úzkosť často neprichádza z nedostatku. Prichádza zo straty kontroly. Z pocitu, že nevieme, o čo sa oprieť. Človek, ktorý je vnútorné pokojný, je pre manipuláciu oveľa ťažší cieľ.
Možno nový rok nepotrebuje veľké predsavzatia.
Možno nepotrebuje viac istôt, viac záruk, viac kontroly. Možno potrebuje jediné: aby sme si uvedomili, že istoty už máme. Sme nimi aj my sami. Hodnoty, ktoré vytvárame. A ak sa menia na neistotu, nie je to vždy tým, že by zmizli – ale tým, že sme sa od nich vzdialili.
Istota nezačína v politike. Istota nezačína v systémoch. Istota začína v nás – a v tom, ako veci vnímame. Úzkosť vzniká zo straty miery a zo straty vlastného uvedomenia.
Menej strachu, menej porovnávania, menej cudzieho hluku. Aj kapustnica chutí najlepšie vtedy, keď ju necháme uležať. A život tiež.
Poprajme si navzájom uvedomenie si – čo všetko už máme – a to je nad zlato.
