Krajina, v ktorej sa ľudia boja byť autentickí, sa mení na miesto, kde nie je čo brániť. A pritom sme kedysi spievali: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si vydržať...“
Niekedy mám pocit, že ten sľub neprežil ani vlastný refrén. Dívam sa na Slovensko očami niekoho, kto chvíľu žil inde. Pocestného... Kto zažil taliansky chaos, aj ľahostajnosť blahobytu. Poviem vám, neviem čo horšie je. Čo menším zlom je asi. Kto sa vrátil, lebo veril, kto sa vrátil lebo neveril, že tu viac pravdy nájde. Viac ľudskosti. Ja? Prišla som hľadať pravdu. Verila som.
Namiesto toho som sa stretla s niečím iným. Slovensko – krajina maskovaných duší. Ľudia čo by ticho byť mali tu kričia. Iní mlčia. Väčšina si nasadila masky. Nie tie pandemické, ale tie, ktoré chránia pred otázkou: „Kto vlastne si?“
Prečo sa tak bojíme byť autentickí? Prečo je jednoduchšie hrať rolu než priznať vlastné zranenie, neistotu, slabosť? Prečo tí, čo sa pokúsia hovoriť pravdu, zrazu prestanú byť pozývaní do miestností, v ktorých sa rozhoduje?
Slávik, čo príliš dlho v klietke žil.
Vidím Slováka ako slávika. Dlhé roky mu dali jedlo, pitie, aj vhodnú izbovú teplotu. A tak spieval, veru aj pekne. Stále tak ako sa pískalo. No keď sa klietka zrazu otvorila, nevedel, čo robiť. Sloboda ho neoslobodila. Vystrašila ho. Tej slobody bolo akosi príliš!
Zrazu sa zjavili iní – hlasnejší, rýchlejší, dravejší. Nevedel, kto je priateľ a kto nepriateľ predátor.
A tak sa stiahol. Namiesto spevu – mlčanie. Namiesto letu – návrat k mrežiam, aj keď už neexistujú. My sme tí, ktorí si ešte pamätajú. Aj keď by radšej zabudli. Aj generácia našich rodičov si pamätá, ako znie ticho z donútenia. My zažívame niečo iné – ticho z dobrovoľného vyčerpania. Prestávame sa rozprávať, prestávame spievať, prestávame hľadať skutočné spojenia. A predsa verím, že sú tu ľudia, ktorí ešte chcú niečo viac. Nie viac peňazí. Ale viac zmyslu. Nie viac výkonu. Ale viac úprimnosti. Nie viac obdivu. Ale viac ľudskosti. Lebo ak sa nenaučíme lietať spolu, tak budeme lietať proti sebe.
Myslím, že nie otvorená klietka je sloboda. Sloboda je odvaha odletieť a nájsť si svoj vlastný smer, ale naozaj nový smer. Nie ten podsúvaný.
A ešte viac: sloboda je aj schopnosť niesť samotu bez zatrpknutia. Vedieť, že aj keď letíš inak, nie si sám – si len medzi tými, čo letia po vlastnej osi. Ak ti zostal hlas – nie ten opakovaný, ale tvoj vlastný – spievaj. Ak ti zostalo svedomie – prehovor. Ak ti zostala viera v niečo lepšie – ver. Slovensko nepotrebuje viac kriku. Potrebuje viac spevu, čo znie ticho – ale pravdivo. Slovensko si zaslúži viac než len prežiť v otvorenom priestore, ktorý sa niekto snaží zatvoriť.
Únava z cynizmu a tichá sila ľudí, čo ešte veria, nech je ti lampášom.
Dnes sa už nepíše preto, aby sme sa navzájom obohatili či rástli, ale aby sme sa utvrdili vo vlastnej pravde. A nečíta sa preto, aby sme porozumeli inému pohľadu, ale skôr preto, aby sme si overili, či sa odlišuje od toho nášho.
Článok by bol o tom, ako spoločnosť prepadla pohodlnému cynizmu. Akoby bolo múdre byť sarkastický, neveriť ničomu, spochybniť všetko. Lebo veriť je naivné. Dôverovať je hlúpe. A snívať? Nepraktické. Ale predsa je o dôvere, o ľudskosti, o odvahe myslieť si niečo „iné“ než dav, čo nás drží pokope.
Písala by som o „tichých hrdinoch“ – tých, čo nemajú potrebu byť virálni, ale každý deň potichu konajú dobro. O tom, že v roku 2025 je možno najväčším činom neodcudziť sa, nezhrubnúť, nezanevrieť. Že v čase zahltenom informáciami, pseudopravdami a manipuláciami môžu mať silu články, ktoré nikoho nepresviedčajú, len pozývajú. Môj článok má byť taký.
Pozýva k ľudskosti. K vnútornému tichu. K pamäti na to, kým sme.
A niekde medzi riadkami by som nechala priestor – tichý, ale dýchajúci – pre čitateľa, ktorý si v ňom nájde nádej. Nie falošnú ilúziu. Ale pokorné pripomenutie:
Ešte je to možné. Ešte nie sme stratení.
A tak ten slovenský slávik predsa len občas spieva. Nie nahlas, nie do mikrofónu, ale tak, ako vie – potichu, z kúta, možno pre suseda na balkóne. Možno pre seba. Nie je to veľkolepé, ani nebude. Ani revolučné. A možno práve preto má jeho spev zmysel. Pre neho, pre mňa, pre teba. Lebo nepresviedča. Len pripomína. Že sme stále ľudia. A že občas – len tak – namiesto hádok, polarizácie, osočovania sa, hľadania kto, čo, komu a prečo urobil - môže zaznieť pesnička. Ak aj zaspievaná falošne, bez tónu, bez dirigenta, ale hlavne nech je konečne od srdca.
Cyril a Metod nám priniesli nielen písmo, ale jazyk srdca. A v ňom sa nepíše len o víťazstvách, ale aj o dôstojnosti, pokoji a odvahe nezabudnúť, kto sme. Nie pre slávu. Ale pre pravdu. Pre tú, čo sa nedá prekričať. Len potichu žiť.
S fujarou, či bez ...
