Vyrástla som v presvedčení, že ak budem slušná, pravdivá a usilovná, svet mi to raz oplatí, že ak nebudem klamať, ak nebudem hľadať skratky, ak zostanem verná svojmu svedomiu, zanechám za sebou stopu, ktorá bude čistá. Vyrástla som však v období, kedy sa stálo v rade na pomaranče, kedy sa celozávodné výlety stávali pre nás deti traumatickým zážitkom, kedy si z povinného prvomájového sprievodu pamätám len pach rumu z hliníkovej varnice. Niekde tam som pochopila, že svedomie nestačí.
Nestačí svedomie v krajine, kde sa korupcia stala normou, kde sa mlčanie vyžaduje ako súčasť lojality a kde sa spravodlivosť nepremieta do skutkov, ale iba do prázdnych deklarácií. Áno, zdá sa, že sa za tých štyridsať rokov nič nezmenilo.
Žijem v Taliansku, ako dvadsaťjedenročná som zo Slovenska odišla. Absolventke chemickej priemyslovky, na úrade práce ponúkli prácu barmanky s minimálnou mzdou. "Nebojte, budú tringelty," mi vtedy povedali. Už vtedy som pochopila, že viac ako diplom sa u nás cení známosť a poslušnosť. V Taliansku ma nečakala rozprávka, ale práca, ale aj možnosť rásť, ak sa človek snaží. Na Slovensku by som možno doteraz zbytočne čakala, kým si niekto všimne môj potenciál. A možno by som nebola v bare ako barmanka, ale ako pravidelná zákazníčka.
Aj v Taliansku je korupcia. Ale sú tam aj výsledky. Aj diaľnice, aj nemocnice s kľučkami na dverách a bez padajúcej omietky. U nás na Slovensku máme len korupciu. A čo je najhoršie: sme na ňu zvyknutí. Áno, môžeme sa sťažovať, písať o tom, rozprávať, no v hĺbke duše zdá sa sme mnohí kapitulovali. Prispôsobili sa.
Prijali deformované normy ako nový štandard. A kto ich neprijme, je označený za rebela, rozvracača, nebezpečenstvo. Vzdelávacie inštitúcie nie sú výnimkou.
Žiaci a študenti, ktorí sa pýtajú, ohrozujú pohodlie. Tí, čo sa ozvú, narúšajú falošný pokoj. Zo systému, ktorý učí pokroku, ale trestá odvahu. Zo sveta, kde sa klam prikrýva akademickými titulmi a kde sa skutočné hodnoty vyhadzujú ako nepohodlné bremená. Ale hoci som produktom tejto ľahostajnosti, odmietam byť jeho nositeľom. Odmietam hlásať, že prispôsobiť sa klamstvu je nutné. Odmietam ukazovať, že ak chcem byť prijatá, musím potlačiť pravdu. Odmietam zradiť samú seba. Jedine spravodlivé a dostupné školstvo — od základného po vysokoškolské — môže byť našou skutočnou spásou. Nie ako výsada privilegovaných, ale ako právo každého dieťaťa bez ohľadu na to, či vyrastá v prepychu alebo v skromnosti, či jeho rodičia „niekým sú“, alebo len dennodenne zápasia s realitou.
Vzdelávanie má byť nositeľom šance. Nie odmenou za známosti, ale nástrojom na spravodlivý štart do života.
A preto potrebujeme čestných profesorov, ktorých si študenti vážia nie zo strachu, ale z rešpektu. Študentov, ktorí neštudujú pre diplom, ale pre rast. Potrebujeme školstvo, v ktorom sa neodmeňuje mlčanie, ale odvaha. V ktorom sa nepokrivkáva klientelizmu a podvodom, ale v ktorom sa im vieme postaviť — spoločne, otvorene a dôstojne.
Ja som túto šancu nemala, vtedy keď som ju potrebovala. Mne bola negovaná. Mňa posielali pracovať za minimálnu mzdu. Nebolo toho, čo by ma bol sprevádzal, povzbudil, usmernil. Patrila som do kategórie občanov B.
Len v takej krajine, kde má rovnakú šancu dieťa z osady aj dcéra riaditeľa, kde sa viac cení svedomie než kontakt, môžeme dúfať v spoločnosť, ktorú si želáme — a ktorú si naozaj zaslúžime. V tejto krajine to nebude jednoduché. To čo pozorujem teraz, keď sa opätovne po dvoch desaťročiach snažím prispieť k zmene, som prekvapená čo nachádzam. Zdá sa, že sme ešte stále nepochopili, že čestnosť, spravodlivosť, rovnaké šance sú základným pilierom. Ale to sa dnes zdá sa predovšetkým vo vysokom školstve nenosí. Kde práve vysoké školstvo má kreovať absolventov, ktorí toto môžu zmeniť. Ale ak sa vzdáme teraz, necháme budúcim generáciám len prach a mlčanie. Nesmieme prestať hovoriť. Hoci aj cez sklamanie. Hoci aj potichu.
Lebo niekedy aj šepot pravdy môže zatriasť horami klamstiev.
Toto nemá byť článok. To má byť manifest duše, ktorá sa odmietla pokloniť pretvárke. Nepíšem preto, aby som robila rozruch. Na to už máme iných expertov na Slovensku. Píšem preto, lebo viem, aké to je byť ticho príliš dlho. Ak aspoň jeden čitateľ po prečítaní môjho textu zdvihne hlavu, odmietne mlčať, odmietne sa báť — potom som urobila viac, než stovky tých, čo slúžia systému. Pravda je len jedna, nie každý môže mať tú svoju. Aj keď ju zatlačia pod zem — raz vyrastie ako strom. Strom pravdy. Keď mlčia tí, čo by mali hovoriť, vznikajú rany, ktoré sa nehoja. Ticho nás nezachráni. Práve ono vytvára priestor pre moc bez morálky a bez etiky. Ak nebudeme chrániť spravodlivosť vo vzdelávaní, nemáme právo čakať ju inde. Som presvedčená o tom, že keď zlyhajú inštitúcie, mlčia autority, "prežijeme" v tom všetkom len vďaka tomu, keď nezradíme a nezapredáme samých seba.
Môj príspevok je pre tých, ktorí ešte veria, že odvaha môže poraziť apatiu, klamstvá, intrigy a nečestnú hru. Lebo inak ako HRA sa to, čo sa deje na Slovensku vo vzdelávaní nazvať ani nedá.
