Nie všetky príbehy o narcistoch sú o krásnych mužoch v značkových oblekoch s hladkými frázami. Ani o sebavedomých nádherných ženách s umelým úsmevom, ktoré očarujú miestnosť. Niektoré sú o tichých dievčatách, ktoré nikto nechcel. Nepatrili nikam a ku nikomu.
Ja som bola jedno z nich.
Nikto ma nevolal do žiadnej skupiny. Doma som bola vzduch. V škole som bola to ticho. Medzi ľuďmi nevidená a prehliadaná. Dlho som si myslela, že problém som ja. Moja tvár, moje telo, môj hlas... celá nedokonalá ja. Tak som začala meniť všetko, čo sa len dalo. Nie zovňajšok, ale všetko ostatné. Vystupovanie, správanie aj chovanie. A zrodilo sa to niečo, čo ma malo zachrániť — maska. Pretvárka, predstieranie, hranie role.
Maska, ktorú som si nasadila, bola úžasná. Sebavedomá. Sebaistá. Elegantná. Taká, akú chceli. Taká, akou som si želala byť.
A zrazu som bola "niekto". "Obľubená v kolektíve" písal o mne triedny učiteľ na priemyslovke.
Niečo to ale stálo. Veľa to stálo. Každý deň som nalepovala úlomky ilúzie, ktorú som vytvorila, a snažila sa, aby nik nevidel tú prasklinu v mojej duši, to ticho po nociach, keď som nezadržala plač do vankúša. Bolo to stále namáhavejšie. Stále náročnejšie.
Pretože čím viac ma "uznávali", tým menej som si verila. Čím viac som dostávala pochvál, tým viac som sa bála, že raz niekto zistí, že to celé bola len hra.
A potom prišiel on. Muž, ktorému som dovolila nahliadnuť za tú masku. Chcela som sa mu páčiť. Túžila som po jeho uznaní a obdive. Neprišlo nič také. Odmietal ma. Nevidel ma. A zrazu to tu bolo opäť. Tá neskutočná bolesť z čias - keď som bola mladé dievča. Tá zraniteľná, nikým nevidená, s ktorou sa nikto nechcel hrať. Ktorú nikto nechel vypočuť, ktorej túžba po objatí nikoho nezaujímala. Ani jeho. On ma neodmietal z krutosti, jednoducho nemal ako vedieť, že tá sebavedomá žena na ktorú sa pozerá potrebuje počuť slová útechy a pochopenia. Začala som mu to vyčítať - nerozumel tomu - zrazu vo mne nevidel len tú, ktorú som roky hrala. A ja som sa v jeho očiach videla bez pozlátka. A to ma zlomilo. Odmietala som sa vidieť taká zraniteľná.
Zrútila som sa.
Ale až vtedy začalo moje uzdravenie. Pretože práve tá bolesť — nehraná, surová, nezakrývaná — bola pravdivá. A pravda má čudnú moc. Bolela, ale neklamala. Dusila ma, ale neničila. Oslobodzovala. Pretože tentokrát som už nemusela nikoho presviedčať, že som dosť, že mám hodnotu. Ja som ju mala a nezávisela a nezávisí od jeho uznania, ani jeho prijatia. A v tej bolesti som si uvedomila, že celý čas som sa snažila zapadnúť do sveta, do ktorého som nikdy patriť nechcela.
Narcizmus bol moja vývrtka z reality. Balón, o ktorom som si myslela, že ma vynesie na výslnie. Ale každý balón letí len vtedy, keď z neho vyhodíš záťaž.
A tou záťažou som bola JA, moje imaginárne JA, ktoré som v sebe roky pestovala. Keď som zhodila tú masku, zrazu sa ten balón — čisté svedomie, sloboda, vedomie toho, kto som — konečne mohol zdvihnúť. Nie, neletím v oblakoch. Som tu. Niekde medzi. Ale už nemusím klamať, aby som cítila, že existujem. Dnes viem, že nepotrebujem uznanie, aby som cítila, že som živá.
Potrebujem len jednu vec: Byť pravdivá a skutočná. Aj keď nie dokonalá.
A ak sa v tom vidíš aj ty — chcem ti povedať: Prestaň hrať... Hrať sa na všetky možné identity je vlastne ten najťažší full-time tvojho života.
Snažiť sa byť všeho-robotník duše, remeselník každého vzťahu, čo nosí v ruksaku kladivo pochvaly, skrutkovač empatie, pílu pokory, lepidlo miloty, izolačku proti výčitkám a ešte aj návod na obsluhu vlastnej hodnoty.
Lenže čím viac náradia nosíš, tým menej sa hýbeš dopredu.
A keď ten svoj fúrik plný očakávaní tlačíš po kopcoch života so spoteným čelom a úsmevom ako z reklamy, vždy sa nájde niekto, kto si vypýta nástroj, ktorý tam práve nemáš.
Vrták zvaný "buď iným".
Brúska zvaná "takto to nehovor".
A kľúč číslo nula: "čo keby si sa trochu prispôsobila?"
Tak ten celý fúrik hoď do rokliny narcizmu. A vieš čo? Padne pekne hlučne.
Odvtedy sa ti začne kráčať ľahšie.
Bez náradia, bez masky, bez špeciálnych efektov.
Lebo pravda nepotrebuje rekvizity.
A hranie rolí je ako u Dory z Perinbaby: môžeš mať aj najkrajšiu vlečku, keď skončíš v horúcej smole, všetko to "bohatstvo" je ti aj tak na nič.
Nie cestou, ktorú ti vyasfaltovalo cudzie očakávanie, ale tou, kde odhodíš závažia, ktoré ti nepatria a necháš sa niesť vetrom zmyslu, nie súhlasu.
