Na Slovensku máme zvláštny druh folklóru. Naše námestia už dávno nie sú o tanci a krojoch, ale o tribúnach a kameňoch. A pod tribúnami čaká dav, ktorý čaká na jediné: na moment, kedy sa z miláčika stane terč.
Cesta od Simony k Ferovi nie je len cestou dvoch mien.
Je to diagnóza našej neschopnosti uniesť pravdu, ktorá nie je zabalená do hodvábu.
Zrkadlo, ktoré sme si neželali?
Najprv tlieskame. Sme nadšení, že niekto má odvahu hovoriť o bolesti, o depresiách, o inakosti, o svete, ktorý nás fackuje. „Je to jedna z nás,“ hovoríme o Simone. „Je to náš človek,“ hovoríme o Ferovi. Kým nás zabávajú, kým liečia naše frustrácie svojím humorom, patrí im naša pozornosť.
Lenže v momente, keď sa to zrkadlo natočí tak, že v ňom uvidíme vlastnú prázdnotu, nastáva skrat.
Zrazu nám prekážajú. Zrazu je tej úprimnosti priveľa. Zrazu je to „nátlak“ alebo „nevďak“. Ten mechanizmus je primitívny: ak mi ukazuješ moju tvár a mne sa nepáči, rozbijem zrkadlo. A ak je tým zrkadlom druhý človek, zničíme človeka. A pritom ani Simona nie je vulgárna ako nahnevaný ujec Paľo pred samoobslužnou pokladňou a ani Fero nie je viac ironický ako teta Beta pri špionáži za záclonou. Rozdiel je len jeden. Oni sa vedia skryť. Simona a Fero nie.
Kolotoč sa točí, gilotína čaká
Je fascinujúce sledovať tú ľahkosť, s akou prepíname z režimu „obdiv“ do režimu „poprava“. Máme v sebe tú krutosť starých arén, len sme piesok vymenili za dotykové displeje.
Hrubosť? Tú prehliadame, veď „je taká doba“.
Agresiu? Tú tolerujeme, lebo „každý má právo na názor“.
Pokojnú pravdu postavenú na prežitej bolesti? To nie. To nás dráždi. To nás núti premýšľať a to bolí viac ako facka.
A tak volíme verejnú popravu. Rovnakú, ako pre mnohých pred nimi a mnohých po nich. Stačí, že prestanú tancovať tak, ako my pískame. Stačí, že zo spovede presvitne pravda, ktorú sme nechceli počuť.
Moja vina. Naša vina. Ich vina?
Otázka už dávno neznie, kto je ďalší na rade. Otázka je, prečo sa tak zúfalo bojíme pozrieť na svet bez kameňa v ruke. Prečo potrebujeme každého, kto vyčnieva, okamžite obrúsiť do tvaru našej predstavy?
Možno by sme sa na chvíľu mohli zastaviť. Nie kvôli nim. Ale kvôli sebe.
Lebo ak budeme strieľať po každom, kto sa odváži byť úprimný, zostane nám tu len ticho. Alebo, čo je ešte horšie, len ten hlučný kolotoč, na ktorom sa budeme točiť stále dookola, až kým si s údivom nevšimneme, že pod tou gilotínou stojíme my sami.
Možno je načase, aby sme túto našu obrovskú, rýdzo slovenskú energiu, namiesto hnevu, investovali do pozornosti voči tým, ktorí našu budúcnosť skutočne držia v rukách.
Nebyť sudcami, ale nebyť ani tichými divákmi. Nádej začína v momente, keď sa niekto odváži ukázať svetlo tým, ktorí ešte blúdia v tme. Stačí málo – namiesto kameňa podať ruku a nechať úprimnosť rásť.
A vtedy si nebudeme musieť raz potichu priznať:
Moja vina. Moja vina. Moja preveľká vina.
