Stretnutie s prezidentom v Miláne: pohľad jednej Slovenky v Taliansku
Viem, že nie každý bude s týmto blogom súhlasiť. Ale musím ho napísať. Nie preto, že by som mala ambície rozoberať politiku, ale preto, lebo to pokladám za správne. Politika ma nikdy nelákala a doma sa o nej takmer nerozprávame.
Som obyčajná Slovenka, ktorá žije v Taliansku, v Lombardii, a popritom študuje diaľkovo na Slovensku.
A keď prišlo pozvanie z Generálneho konzulátu SR v Miláne, aby sme sa stretli s prezidentom Petrom Pellegrinim, bola to pre mňa aj pre moju rodinu veľká česť.
Slovenská škola v Miláne
Na podujatí sme predstavili Slovenskú školu v Miláne. Pre nás, Slovákov žijúcich v okolí, je to srdcová záležitosť. Naše deti sa tam učia nielen slovenčinu, ale aj kultúru, tradície a piesne.
Ako mama by som to sama nezvládla odovzdať. S talianskym otcom by to bolo vždy trochu neúplné. Ale v komunite to zrazu pôsobí autenticky, živo, krásne. Deti tu objavujú, že byť Slovákom je dar. A že aj keď žijú v zahraničí, stále patria do Slovenskej komunity.
Hymna, ktorá znela inak
Keď zaznela slovenská hymna v podaní našich detí, prezident Pellegrini povedal, že už dávno nepočul nič také dojímavé. Slovenčina s jemným talianskym prízvukom znela nežne, mäkko a pritom hrdinsky.
A ja som si uvedomila, že tieto deti nesú Slovensko v srdci – aj keď vyrastajú mimo domova.
Detský pohľad na prezidenta
Môj 11-ročný syn Francesco mi po stretnutí povedal:
„Mama, ten slovenský prezident je taký príjemný človek. To je dobre, že prišiel do Talianska. To aspoň pomôže Slovensku, aby sa tam ľudia mali tak dobre ako my tu v Taliansku. “
Tieto slová ma zasiahli. Spomenul si pritom na situáciu, ktorú zažil na Slovensku. V obchode sledoval staršiu pani, ktorá si vložila do košíka dva výrobky, ale potom jeden vrátila späť.
„Prečo to spravila?“ pýtal sa. „Už to nepotrebuje? Alebo jej to nechutí?“
Musela som mu vysvetliť, že možno na oba nemala peniaze. Francesco to nedokázal pochopiť. V Taliansku nikdy nič podobné nevidel. Naše nákupné košíky sú vždy plné. A nikdy sme nemuseli vybrať niečo len preto, že na to nemáme.
Táto epizóda ho veľmi poznačila. A keď sa stretol s prezidentom, v jeho detskom svete sa spojilo, že takéto návštevy a spolupráce možno raz pomôžu, aby ľudia na Slovensku nemuseli robiť podobné ťažké voľby.
Politika u nás doma
Želám si aby si moje deti vytvorili vlastný názor. Preto im politiku nepodsúvam. Nevenujeme jej pozornosť, ak tak len nevyhnutné. Rozprávame sa o nej len okrajovo. Máme doma zaujímavejšie témy.
Francesco nepozná vojny ani polarizáciu. Vie len, že jedno dievčatko v škole je z Ukrajiny, nerozumie taliančine a potrebuje pomoc. Tak jej pomáha. Bez otázok. Bez predsudkov.
A ja sa pýtam: prečo my dospelí túto detskú čistotu strácame?
Prezident ako symbol
Môj starší syn si od prezidenta vypýtal fotografiu. A potom mi povedal:
„Mama, viem, čo sa hovorí. Ale prezident je pre mňa symbolom Slovenska. Politika je komplikovaná vec, ale verím, že raz sa aj u nás doma bude žiť v takej atmosfére, aká je tu v Miláne – v duchu harmónie a spolupatričnosti.“
A ja s ním súhlasím. V ten deň nebol prezident politikom s agendou. Bol pre naše deti symbolom našej vlasti.
Malé kroky, veľké posuny
Ako študentka vysokej školy na Slovensku sa snažím prinášať podnety. Nie vždy sa stretnú s odozvou. Ale návšteva prezidenta v Lombardii je pre mňa motiváciou.
Slovensko sa môže učiť z Talianska – z temperamentu, spolupatričnosti a životnej úrovne. A Taliansko sa môže inšpirovať našou srdečnosťou a húževnatosťou.
Sú to malé kroky. Ale práve tie malé kroky môžu priniesť veľké posuny.
Záver?
Stretnutie s prezidentom Pellegrinim v Miláne pre mňa nebolo politickou udalosťou. Bolo pripomenutím, že aj keď žijeme ďaleko, Slovensko je stále naším domovom.
A verím, že raz, o dvadsať rokov, môj syn Francesco povie:
„Som hrdý, že som sa ako dieťa stretol s prezidentom. A že pre mňa zostal symbolom Slovenska, ktoré milujem.“
