Keď žijete mimo Slovenska, zrazu po návrate domov vidíte všetko inými očami. Prídete, pozorujete a premýšľate, či si otvoriť fľašku kláštorného, alebo rovno borovičky. A ospravedlňujem sa všetkým, ktorí zápasia so závislosťou, nevysmievam sa, práve naopak, čoraz viac totiž rozumiem, prečo je slovenský vzťah k alkoholu taký silný.
Mám taký jeden problém (alebo dar?) - za všetkým hľadám súvislosti.
Vidím ich aj tam, kde by ostatní radšej privreli oči - aby nič nevideli. Napríklad na weboch našich ministerstiev, kde to vyzerá, akoby Slovensko zažívalo renesanciu, úspešné výzvy, Plán obnovy, Zdravé regióny... Stačí klik. A ste v rozprávke.
Ale ja pozerám z okna jedného hotelíka v kúte západného Slovenska. Tínedžeri tam testujú kľučky na cudzom aute, zjavne nie ich bolo. Mamička s kočíkom v supermarkete dnes hľadala výhradne potraviny s nálepkou "-50 % pred exp." Dôchodca s prázdnym pohľadom vychádzal z lekárne - opäť za ne asi musel doplácať.
Jeden by napísal diplomovku o projekte Zdravé regióny - samé stratégie, výzvy, ciele, objektívy.
Bolo by to takmer dojemné čítanie. Ale pozorovať život v niektorých z osád marginalizovaných občanov pripomína skôr smutnú show, boj o každodenné prežitie. Akurát bez kamier, medajlí a víťazov.
Univerzity sú pokladnicou skúseností a múdrosti - no práve preto by mali byť aj dielňou nových myšlienok. Nie je škoda nevyužiť energiu a nadšenie študentov na to, aby spoločne s profesormi posúvali odbor ďalej? Asi nie...
A tak si tu spomínam na Taliansko. Mamičky, čo tam riešia detské hry v parku a letnú módu s espressom v ruke. Dôchodcovia, čo listujú katalógy dovoleniek pri kapučíne. Mladí, čo trávia deň dobrovoľníctvom v komunitných centrách. Zdravý región? Áno. Nie len štatistika. Človek v strede záujmu.
A teraz sa vráťme do našej reality. Čo by ju zmenilo? Sociálna práca? Vysokoškolský odbor, kde sa učí to isté ako cez modrý kopirák už 20 rokov?
Inovácie? Zatiaľ stihli len premenovať odbor a vymeniť skriptá za PDF. Stovky diplomoviek o riešení marginalizácie zrejme spia, odpočívajú v pokoji. A zároveň odpočívajú aj tí, čo by ich mali pretaviť do praxe. Nie aby už len dobre vyzeralo, ale aby aj dobre bolo.
Sociálne podnikanie? Inde motor ekonomiky. U nás? Dekoratívna reč v strategickom dokumente, ktorý aj tak nikto nečíta. Chránené dielne? Dve otvoria, tri zatvoria. Sociálne podnikanie ma nevyčerpateľné spektrum možností. Vie nájsť miesto pre každého. Každého, kto to potrebuje.
Prečo sociálna práca? Lebo až keď sa postaráme o tých, ktorých si spoločnosť nevšíma - opitých na ulici, deti z rozbitých rodín, zabudnutých dôchodcov či mamy v existenčnom strese - až vtedy môže začať rásť aj ďalšia komunita. Tá totiž môže vniesť nové hodnoty, nápady aj rozmach podnikania. Sociálna ekonomika má logiku - aj ľudskú, aj ekonomickú.
V Taliansku v nej pracuje pol milióna ľudí. My zatiaľ váhame. Nie preto, že by sme nechápali. Ale preto, že sa nám nechce.
Ako rodená optimistka v štýle franklovskom "Napriek všetkému..." - navrhujem - študijnú cestu do Talianska. Autobusom. A robiť si povinne poznámky. Práve v štýle známej trilógie. Oprášiť si spomienky. Kde sú teda tie inovácie? Tiež začínate vidieť to, čo ste doteraz nevideli? Alebo nechceli vidieť. Tak snáď vám za prečítanie môjho blogu, nikto nestrhne prémie.
