Človek znovu vykročil na cestu. Nastal čas posunúť sa ďalej, aby mohol znásobiť svoje dary a odovzdať tak ľuďom viac. Preto putoval, až sa dostal do úplne neznámeho kraja. Všetko tam bolo iné ako to, čo videl a poznal doteraz.
Zdalo sa mu, že v tejto krajine je všetko akoby zastreté tieňom. Ľudia tu mali málo svetla a preto nevideli svoje možnosti. Nikto ich nenaučil, že veci možno robiť lepšie, že na problémy sa dá pozrieť aj z tej lepšej, svetlejšej strany. Väčšina učiteľov, ktorá zablúdila až k týmto ľuďom sa po čase nechala pohltiť tieňom, ktorý v krajine vládol. Len máloktorý z nich mal odvahu a chuť bojovať proti nemu.
Ale človek sa nevzdal. Spoznával, objavoval možnosti, hľadal zlepšenie, snažil sa zo všetkých síl. Občas mal pocit, že tieň pohltí aj jeho. Ale vždy si spomenul, že ak je tu tieň, niekde musí byť aj svetlo.
Preto neúnavne pokračoval v práci. Postupne chcel tieň odstrániť. Bolo to ťažké, ale pomohlo mu, že keď bolo najhoršie, zrazu sa odniekiaľ zjavili motýle. Farebné motýle prinášajúce nádej, že bude lepšie, že sa to podarí a že niekde musí byť Svetlo.
Človek preto kráčal ďalej. Kráčal hoci svetielko bolo maličké a videl ho len v diaľke. Kráčal aj keď všade okolo bol len tieň. Kráčal aj vtedy, keď sa svetlo celkom stratilo. Nechcel dovoliť tieňu, aby ho pohltil.
A jeho námaha nakoniec priniesla ovocie. Krajina v tieni sa premenila na krajinu plnú farebných motýľov, svetla a ľudia pochopili, že žiť sa dá aj inak - vo svetle Svetla.
Stačí na to len trochu chcieť, nevzdať sa a ísť za Svetlom, aj keď ho nevidieť. A človek pochopil, že hoci zo začiatku celkom nesúhlasil s tým, čo mal urobiť, práve toto bolo jeho poslaním. Stať sa odrazovou plochou, vďaka ktorej sa do krajiny tieňa dostalo Svetlo.
