Horor v autobuse

Bus meškal asi dvadsať minút, čo bolo vždy pri tomto spoji celkom bežné, pokiaľ si to pamätám z rokov minulých, takmer ani raz neprišiel načas. Keď sa konečne objavil na stanici, čakajúci sa netrpezlivo nahrnuli smerom k nemu. Až vtedy som si uvedomila, že nemám miestenku a musím sa tlačiť, aby som si chytila dobrého fleka. Nastúpila som ako druhá, ale ani to nepomohlo. Celkom vpredu som zostať nechcela, lebo by som nevedela, kam si mám dať nohy. A vidieť priamo na cestu tiež na pokoji veľmi nepridá. Preto som sa tlačila dozadu s hrôzou zisťujúc, že voľné miesto je až celkom na chrbte vozidla. Do päťky som nechcela, sedeli tam, či lepšie povedané ležali dvaja mladí muži podivného výzoru, presne ten typ, ktorému sa vyhýbam, ak sa vo večerných hodinách vraciam domov tmavými ulicami iba sporo osvetlenými pouličnými lampami. Tak som zvolila menšie zlo, sadla som si o sedadlo dopredu k pánovi, ktorý pozeral z okna. Len čo som sa zložila, prihovoril sa mi otázkou, kde sme a či som odtiaľto. A kedy bude tento bus v Prahe. Slušne som mu odpovedala, hoci mi hneď bolo jasné, že je doslova ožratý. Usudzovala som tak nielen z pachu, ktorý sa okolo neho neodolateľne šíril, ale aj zo zvláštnej tzv. „brblavej“ artikulácie. No nič, bez zaváhania som vybrala discmana a uložila som sa spať. O chvíľu sa ma zase spytoval, kedy budeme v Prahe a či ten autobus vôbec do Prahy aj ide. Tomu som už nevenovala pozornosť, hoci som ho aj napriek slúchadlám zreteľne počula, že sa pýta stále na to isté, vsadila som na zdanie ignorancie, ktoré je akosi prirodzene vlastné všetkým discmanovým fanúšikom. Pri Trenčíne nasledovala prestávka, iba 15 minút, to prežijem aj v autobuse a okrem toho sa mi nechce zase liezť do tej zimy. Ale chlapík vedľa mňa vystupoval. S radosťou som ho pustila, aby prešiel. Čas, vymedzený na prestávku, vypršal a môj sused nikde. Že by si to rozmyslel a už nechce pokračovať v ceste? Čo keby sme ho tam nechali... Až do Prahy by som mala pokoj... Ale nie, veď si kúpil lístok, nebolo by to fér a aj chlapi naokolo si všimli, že tam nie je. Bohužiaľ, v poslednej chvíli predsa len nastúpil, aj keď to chvíľu vyzeralo pomerne nádejne...

Čerstvo z neho páchlo pivo, v ruke držal asi 100 gramové balenie nescy, cukríky mentos... Hneď ma ponúkol, aby som nastavila ručičku. Sprvu som si nechcela vziať, no hádať sa s ožratým chlapom je nad moje sily a nechcela som ho zbytočne provokovať prejavmi nesúhlasu. Chcela som mať pokoj. Prešli sme hranice... a tešila som sa, že budem môcť driemkať až do Brna. Zdalo sa totiž, že aj môj spolucestujúci sa napokon oddal omamným účinkom alkoholu..., že jednoducho bude spinkať čo najdlhšie (v čo som pevne dúfala a verila). Omyl, pár kilometrov za hranicami nastalo pre mňa peklo...

Zrazu na mojom stehne pristála jeho ruka, myslela som, že iba omylom... Všimol si moju reakciu a stiahol sa na svoju stranu. Nekomentovala som. To najhoršie ešte len malo prísť. Ani som sa nestihla spamätať a chlap ma držal za ruku, tlačil sa ku mne tvárou a celým telom.
To som už nevydržala a dôrazne som mu povedala, aby si normálne sadol a neobťažoval ma. Niečo si zamrmlal, čomu som vôbec nerozumela a bol pokoj. Nie však nadlho...Znovu ku mne priblížil tvár so svojím omamujúcim dychom, akoby mi niečo chcela zašepkať do ucha. Odstrčila som ho. Chvíľu sa hmýril a tvrdil, že nemôže zaspať, nemá si kam dať nohy a mnohé ďalšie bláboly. Tak sa rozprával s chalanom vzadu a až vtedy som zistila, že sa vlastne poznajú. V tej tme, prerušovanej iba rytmickými vzdychmi motora a cestujúcich som chvíľu mala pocit, akoby aj niekto zozadu po mne načahoval ruky, čoraz vyššie a vyššie...Až ma to prinútilo obzrieť sa. V tom momente ruky pomaly, váhavo, no predsa zmizli späť do lona za mnou sediaceho mladíka. Mala som pocit, že som v úplnej pasci, z ktorej niet úniku – vedľa mňa jeden a za mnou hneď druhý úchylák. Radosť z nočnej cesty pominula. Prv, než som sa stihla upokojiť z desivého pocitu obete, môj spolusediaci znovu ožil. Prišiel na zlepšovák... Keďže som ľavú nohu mala zohnutú v kolene a opretú o sedadlo predo mnou, začal ma hladiť na lýtku, najskôr nenápadne, po chvíli prestal. Nevenovala som tomu pozornosť, teda aspoň som sa tak tvárila. Nahovárala som si, že to bola iba náhoda, iba mu v spánku zblúdila ruka od vlastného tela ku mne... Omyl, začalo to znovu – ruka na lýtku, na stehne, tak som sa ho nahlas znovu snažila spacifikovať v nádeji, že hádam starší pán, čo sedel predo mnou spolu s manželkou, sa otočí a spýta sa, čo sa deje. Alebo muž vedľa mňa, vyzerajúci celkom seriózne... Nič... Sústredila som sa na Brno, modlila som sa, aby niekto vystúpil a ja by som si mohla presadnúť na iné miesto. Avšak dotyky mužských rúk nabrali na intenzite a naliehavosti, až som po niekoľkých nazúrených odmietavých pohyboch skríkla, aby mi dal konečne pokoj a prestal ma „osahávať.“ Ani na tento výkrik nikto nereagoval. Premýšľala som, či sa mám zdvihnúť a sadnúť si na schody autobusu, čo viedli k zadnému východu. Ale môj vrodený pocit pre zodpovednosť a bezpečnosť mi v tom zabránil. Mám to oznámiť vodičovi? Čo spraví? Dá mi iné miesto v obsadenom autobuse? Poprosím niektorého z mužov, či sa so mnou vymenia? Nemala som na to odvahu, nemala som chuť nič riešiť ráno o druhej, keď obvykle dávno spím alebo ešte spím. Nakoniec podozrivý mladík, sediaci za mnou, sa spamätal a spýtal sa ma, či sa nechcem s ním vymeniť. Odľahlo mi, no pocit úľavy mal trvať len niekoľko sekúnd. Vzadu bola zima, odniekiaľ prúdil studený, mrazivý vzduch. Obaja muži po mojej pravici boli až po uši zakrytí zimnými bundami. Hlavne, že ma nikto neobťažuje, tú trochu zimy prežijem. A s ešte väčším napätím som očakávala Brno.

Kým sme dorazili do vysnívaného miesta spásy (rozumej BRNO), obaja „moji nápadníci“ sa pomerne hlučne rozprávali o priebehu cesty, vraj ten mladší gavalier cestuje už od šiestej rána z nejakého bližšie neurčeného miesta na východe Slovenska. Poradil svojmu staršiemu kamarátovi, že si „ho má vyhoniť“, keď je taký nadržaný a pritom ho počastoval mnohými vybranými slovami. Teraz však okolosediaci zareagovali, najmä ženatý pán vpredu, ktorého tieto výrazy očividne pobúrili snáď práve svojou nevhodnosťou pre velejemný sluch distingvovanej pani manželky. Mladého muža dôrazne zahriakol. Podobne pohoršene sa vyjadril muž, sediaci na druhej strane autobusu hneď vedľa cez uličku, do ktorého som takisto vkladala isté nádeje. Vtedy však spal, teraz ale pozoruhodne bystro zareagoval.

BRNO - Zvonařka.
Niekoľko ľudí vystúpilo. Rezko som schytila svoje veci a už som sedela na inom sedadle. Ľudia, čo sedeli viac vpredu, sa zvedavo obzerali, chceli zistiť, kto tam vzadu tak živo diskutuje o problémoch cestovania.
Na Deviatich krížoch som už počas prestávky vystúpila aj ja. Zdalo sa mi, akoby sa všetci na mňa zvedavo a pohoršene pozerali, akoby som niečo strašné a hanebné vyviedla. Akoby som patrila k nim... K opitým dvom mužom, ktorí svojimi slovnými vyjadreniami pohoršovali a obťažovali celý autobus. Môj obdivovateľ sa pri mne pristavil a povedal, že si mám ísť sadnúť na svoje miesto, slušne, takmer prosebne... Ignorovala som ho. A môj nový spolusediaci sa celkom dobre pritom zabával.
Zvyšnú cestu som premýšľala...Viem, že nočným autobusom už dlho nepôjdem. Radšej premrhám poldňa cestovaním, ktoré si namiesto oslobodzujúceho spánku budem krátiť čítaním knihy a sledovaním okolitých prírodných krás. A takisto budem musieť obetovať možnosť stráviť s mojím chlapčiatkom pár hodín navyše, ktoré som takto získala výmenou za spánok vo vlastnej posteli.

Iba tak, na okraj, chcem pripomenúť, že celý príbeh sa odohral 6.2.2006 v pravidelnej linke Brezno – Praha (s odchodom z Bánoviec nad Bebravou päť minút po polnoci), v autobuse s evidenčným číslom 2S3 0132, ktorý patrí spoločnosti PROBOTRANS Beroun. A ešte viac na okraj: cestovný lístok ma aj so študentskou zľavou stál 365 Kč, teda presne o 116 Kč viac ako lístok na autobus inej spoločnosti, ktorou som sa dostala z Prahy do Bánoviec. Rada by som však upozornila, že nikoho neobviňujem, len som chcela upozorniť na situáciu, ktorá v podobných spojoch určite nie je nijakým prípadom zo série Aktov X.


Autorka textu: Lenka Panušková

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)