Cela akcia sa do našej firmy dostala prostredníctvom TSTJV. Ponúkli nám 5 miest. Tak som teda s jednou kolegyňou a troma kolegami išiel.
Pripravený program vyzeral nasledovne:
1) 9:30 presun z TaiPei do TaiChung / THSR station (mena miest čítajte po anglicky) autobusom c.9,
2) 12:30 príjazd do stanice TaiChung; zhromaždenie sa v hale na 2. poschodí,
3) 13:00 vydanie pokynov v staničnej hale,
4) 13:20 ~ 13:35 presun na nástupište,
5) 13:40 ~ 13:55 nástup do vlaku Shinkanzen,
6) 14:00 odjazd vlaku z TaiChungu,
7) Obrátka v stanici ChiaYi,
8) Príjazd späť do TaiChungu,
9) Presun busom späť do TaiPei.
Aká bola skutočnosť? Na moje veľké počudovanie sme skoro všetko absolvovali podľa plánu. Istotne len a len preto, že akcii velili Japonci. Jediná zmena bola v odjazde Shinkanzenu z TaiChungu. Chvalabohu sme na stanici nestrávili takú dlhu dobu, ako nás strašili; vlak vyrazil o 13:30. Tuto “nepresnosť” som však rád Japoncom odpustil.
Prvé čo ma prekvapilo bola vizáž stanice v TaiChungu. Mramor všade kam moje ďalekozraké oko dovidelo.
Druhé bola veľkosť samotnej súpravy Shinkanzen. Zvonku i zvnútra. Neviem, či to bolo tvarom vozňov, ale zdali sa mi malé. Interiér je jasný; Taiwanci aj Japonci sú menších postav… Zato miesta na nohy pri sedení je požehnane. Ani basketbalisti by sa nemohli sťažovať. Sedel som vo vozni c.5, 7. rade, sedadle C (pri uličke).
Vyrazili sme. Čakalo nás cca 80 km trate. Bol som zvedavý, ako dlho bude jazda trvať. Vlak sa rozbehol. Sedel som, pozeral z okna, fotil a filmoval. Potom nám len oznámili, akou rýchlosťou práve ideme. Boli to 3 informácie – 296, 298 a nakoniec 300km/h. Keď sedíte dnu, tak sa to ani nezdá. Rýchlosť som si uvedomil len vtedy, keď som chcel odfotiť niečo bližšie pri trati. Kým som pripravil foťák, už som nemal čo fotiť. Do ChiaYi sme dorazili po cca 20min jazdy. To bolo ďalšie prekvapenie; priemerná rýchlosť cca 240 km/h! Slušné, čo poviete?
V ChiaYi sme len zastavili, aj to nie pri nástupišti, takže zo stanice sme videli len stenu, ktorá jednotlivé koľaje oddeľuje. Nič zaujímavé.
Čo však zaujímavé bolo, nám ukázala naša sprievodkyňa – systém otáčania sedadiel. Nás vagón c.5 bol “štandardný”, t.j. v jednej rade 2 + 3 sedadla. Dvojka i trojka sa dá jednoducho otočiť tak, aby ste vždy sedeli v smere jazdy. Počas normálnej premávky to budú robiť zamestnanci železnice, ale teraz sme si otočili sedadla my.
V ChiaYi sme postáli asi 10min, a pohli sme sa naspäť do Taichungu. Opäť som meral čas jazdy; výsledok bol plus mínus taký istý. Takže pred 15hod sme boli späť na stanici Taichung. Prestúpili sme zo Shinkansenu do busu, sprievodkyňa nás nezabudla prepočítať, a vyrazili sme smer Taipei.
Tým sa moje vysoko-rýchlostno-železničné dobrodružstvo skončilo. Na oficiálne otvorenie THSR si všetci musíme počkať do októbra tohto roku. Teda pokiaľ ho zase neposunú, ako sa to už stalo.
Web: www.thsrc.com.tw
Autor: Železničiar Ferko
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
