Život na letisku

Začnem tým, ktoré je nám Slovákom viac-nemej známe:

Rakúsky „Schwechat“ (alebo Kde sa tu dá vyspat?)
Je fajn, keď človeku nemeškajú lety a dofrčí v čase, keď sa akurát postaví do rady na check-in. Samozrejme nie vždy sa takéto načasovanie podarí a ak ste niekedy na tomto letisku museli čakať viac ako 5 hodín určite ste si všimli nasledovné skutočnosti:

1. Niet si kam sadnúť. Tých zopár „oceľových“ sedačiek je permanentne obsadených a ak sa Vám unavenému a nevyspatému a zároveň sediacemu niekde v kútiku na zemi podarí striehnuť zrakom sokolíka, po couple od minutes (v horšom prípade HOURS!!!) sa predsa len šťastie na Vás usmeje a Vy sedíte!
Rada: Neodporúčam na týchto „pohodlných“ sedacích miestach zaspať, hlava otočená o 60stupňov a modrá preležanina na boku Vám fakt za to nestojí, radšej si kúpte kávu ale sa snažte zabíjať čas vozením sa vo výťahu 

2. Ak bivakujete na jednom mieste dlhšie ako dve hodiny, začínate byť značne podozrivý, a to hlavne v prípade menšej skupiny, hoci aj nežnejšieho pohlavia. Nielenže sa na Vás začne divne pozerať čašník z kaviarenského kútika, aj ujovia v uniformách, prípadne zo štvornohým psím priateľom prechádzajú okolo Vás akosi častejšie.
Rada: Neprestávajte sa usmievať a tvárte sa akoby ste prišli práve pred chvíľou, ostatní mierne vyplašení cestujúci sa aj tak len rýchlo premelú nezaregistujúc vašu identity. Horšie to je so zamestnancami letiska – na nich treba uplatniť už značnú dávku hereckého talentu a nasadiť výraz: Som len čakanka (čakateľ), tá šatka na hlave je od starkej a v príručnej taške mám fakt len kozmetiku a knihu od Steinbecka.

3. Pocit (a to sa týka všetkých letísk, na ktorých sa mi počas leta 2005 podarilo existovať) Pocit absolútnej nezaradenosti..........teraz nepatrím nikam. Mám pri sebe 20kg ťažký batoch, zvyšné kilá sú akože v tej ľahkej príručnej batožine. Zopár spriaznených duší pri sebe and that is all. Celkovo letiskové priestory pôsobia tak medzinárodne, že aj ja samotná sa na nich cítim medzinárodne. Zrazu sa Vás zmocní taký čudný pocit, že neviete kam vlastne patríte a hrozne Vám začne chýbať vaša vlastná posteľ .
Rada: Nepanikárte!!! A hlavne nehľadajte zmysel života v týchto chvíľach, buďte radi, že sedíte a nie na zemi. Keď je najhoršie dajte si čokoládovú tyčinku a začnite hrať nejakú slovnú hru, ktorá Vám zamestná mozog, môžete zapojiť okrem svojej group aj ďalších okoločakajúcich, aspoň bude sranda a zabijete čas.

Letisko v Kodani (alebo Copenhagen Airport is very good)
Pri spomienkach na toto letisko sa mi vybaví úsmev na tvári. Bolo našou prestupnou stanicou tam aj späť. Mimochodom na ceste späť v rámci dosť dlhého čakania som so svojou skupinkou SURVIORsiek  okrem pár hodinového spánku stihla aj obhliadku Kodane (to je ale už zas iný príbeh).
Späť k letisku. Musím povedať, že pôsobilo na mňa menej chaoticky a viac útulnejšie, ako to rakúske. Možno preto, že bolo menšie ale toho miesta na sedenie .......... radosť pozrieť. Navyše sedačky boli skonštruované na spôsob štyri vedľa seba, takže aj moje telo, ktoré je vyššieho vzrastu sa tam krásne vystrelo . Konečne žiadne mirkospánky v polohe: dám si nohu za krk a žalúdok mám pri hlasivkách.
Okrem iného máte možnosť bezplatného pripojenia sa na Internet pri futuristickom info-stojane (udávam jednotné číslo, lebo iné sme v rámci stupňa najvyššej spokojnosti už ani nehľadali, takže neviem posúdiť koľko ďalších tam bolo).
Jediná rada: S tetuškami na chek-ine nevyjednávať. Majú vždy pravdu a vedia čo robia, však sú za to platené. Úsmevy a zdvorilostné frázy, ako aj pokusy o humor si nechajte, zamestnanci tohto letiska si na ne nepotrpia. Snažte sa udržať v normách klasického morálneho správania sa.

Helsinské letisko (alebo Helsinki-Vantaa Airport - we are family)

Všetci sa usmievajú, sú zdvorilí a za akýchkoľvek okolností sa Vám snažia vychádzať v ústrety. Checknú Vás aj tri hodiny pred odletom, aby ste si stihli nakúpiť dáke presents v duty-free zóne. Jednoducho dávajú Vám pocítiť, že ste sa práve stali členom jednej veľkej suomi-airport rodinky.
Čakajúci sa tvárili tiež milo, až tak, že neviete, či je to fakt súčasťou ich charakteru alebo vyzeráte tak zúbožene, že tie pohľady vysielajúce na vašu osobu sú prejavom pochopenia a obrovského empatického ducha. V našom prípade išlo skôr /teda určite/ o prejav súcitu ...............veď aký imidž už môže mať človek, ktorý za posledných 48 hodín spal maximálne 5 hours plus nejaké 2-3 mikrospánky.
Jediná rada: Ak sa chce poprechádzať vystúpte z busu už pri dverách pre vnútroštátne lety, kým potom dopochodujete nenormálne dlhou chodbou na tie medzinárodné môžete si vyskúšať naučené zdvorilostné a pozdravné fínske frázičky. Navyše s ruksakom na chrbte prípadne s batožinou v rukách sa to dá považovať aj za určitý spôsob športu.

Po týchto zážitkoch som si uvedomila jednu vec: istým spôsobom obdivujem všetkých homeless-people. Ja som totiž prežila len s vedomím, že tento môj aiport-living je stav prechodný a onedlho budem už spokojne odfukovať v posteli.


Autor textu: Katarína Priečková

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)