Tí, ktorí sa pohybujú poslednýchpár rokov v mojej blízkosti, vedia, čo som za fanatika do stareja rockovej hudby...do kapiel..udalostí..dátumov..súvislostí...vinylov..starých ledva žijúcich hudobníkov..šumu gramafónu...plagátov.. sexymbolov éryvašich rodičov, či babičiek..či skvelých ujov v hudobných obchodoch..
No a preto tým,ktorí sa v mojejblízkosti pohybovali aj posledných pár týždňov, určite niečo hovorí aspoň názov- Lovely days.
Áno, chcem sa s vami podeliťo dojmy z tohto, pre mňa dosiaľ najvydarenejšieho hudobného zážitkuv mojom živote,o festivale Lovely Days, voľnom pokračovaní Woodstocku(15.-18. 8.1969), oslavujúceho ideály hippies, mieru, lásky, hudby a páromamných nepodstatných rastliniek..:)))
Vybrali sme sa tam trajaodvážlivci, všetko mladí ľudia v rozkvete..:))) ochotní vrátiť sav čase o takých tridsať, štyridsať rokov dozadu a nechať saunášať vírom podmanivej hudby, ba psychedelicky útočiacej na vaše zmysly,farebnej, okorálkovanej módy, a atmosféry sixties.
Slovenskou, zatiaľ úzkorozchodnouželeznicou sme sa prepravili do stanice Wien- Sudbahnhof, pričom hodinovú cestusme si spríjemnili maľovaním kvetiniek a ornamentov na moje bielečíňany, nech je aj oblečenie autentickéJ.
Cestou na Mariahilfenstrasse (niečo,ako naša Obchodná, kebyže ju nejaký zahraničný investor asi trikrátpredĺži, rozšíri a investuje do nej pár miliónov) sme sa zastaviliv takom super etno-hippie-rasta-pofidérnom obchode, kde zhodou okolnostípracovala jedna milá Slovenka, tak sme po dlhom čase opäť počuli nejakúspriatelenú rečJ.
Ledva sme stihli vlak idúci z Wien-Westbanhofu donašeho cieľového mesta, St. Poltenu. Hľadámekupé,v ktorom nie sú až tak cítiť cigarety,nie sú v ňom malé deti,zvieratá, dôchodcovia, či zhýčkaní rakúski pubertiaci, nuž zakotvímev jednom útulnom, v ktorom sedia dvaja muži. Z prvého sa vykľulSlovák, pracujúci v reštaurácii v Linzi, idúci na večernú šichtu, ajnapriek veľkej opici, keďže sme sa cez jeho životné osudy dozvedeli, čonajradšej pije, odkiaľ má priateľku a kde všade sa spil pod obraz boží.Čudoval sa, že prečo ešte nie sme opití, keď ideme na festival,hehe .. priznámsa, aj ja.. Jale nie, pravdou je, že sme tam šli fakt najmä kôli hudbe, keďže šanca, že takíDoors, či Jethro Tull budú žiť o desať rokov, sa stále znižuje, načo sipotom kaziť pôžitok z hudby nejakým oknom, že sa zobudím pod pódiom.. eštekebyže vedľa Morrisona, to prežijem..:)),ale pod pódiom,to nie..
No sorry, späť k ceste. Ten druhý muž bol Mike, neskôrnáš verný spoločník celým festivalom, trochu objemnejší,asi 30 ročný Rakušák,s gýčovou červenou taškou Kiss a trochu červenšími očamiJ
Spolu s ním vystupujeme v St.Poltene, čakáme naautobus k areálu festivalu a dozvedáme sa čo-to o Mikeovomživote. Po necelej štvrťhodinke jazdy vystupujeme neďaleko areálu, no nášrakúsky kamoš už zjavne chytá absťáky, keďže z vrecka vyťahuje už predomušúľaný joint a pripaľuje si... podotýkam, že sme na bežnej rakúskejulici, žiadny tmavý kút, kríky, či nemecké Gottwaldovo námestie.. JNo, aspoň nám omamná vôňa viac pripomínaatmosféru 60.tych rokov, tak v pokoji ideme ďalej...
Míňame prvé skupinky oblečené do farebných, otrhanevyzerajúcich vecí, s lennonkami na očiach, s kvetovanými doplnkami,či aspoň vlečúcu kartón piva... míňame ľudí o jednu dve generáciestaršich, než sme my, s rovnakým úsmevným, tešiacim sa pohľadom, tromaštyrmi náušnicami, kristuskami, farebnými šatkami, dokonca zrelú štyridsiatničkus tričkom Jim Morrison, veľa metlákov, dlhovlasých chuligánov, socky,i ľudí, ktorí prišli úplne normálne oblečení, akoby šli na prechádzku domesta. Ideme do campingovej zóny, postaviť si stan, zložiť sa a konečne sanajesť.
Dlhá lúka, pripomínajúcaeukalyptový háj za San Franciscom, kde sa stretávali hippies, je lemovanástanmi, karavanmi a ležiacimi ľuďmi. Čo mi šošovky stačia, registrujemnajväčší výskyt ehm vodných fajok na meter štvorcový, aký som zatiaľvidela..Okolo jediného väčšieho stromu obmotanú veľkú farebnú vlajku so znakompeace, akoby dávala všetkým najavo, aby násilne nerušili cudzie kruhya družili sa v mieri..:)))
Rozložíme si stan, papáme nazemi, náš kamoš zatiaľ pokojne ťahá už z aspoň tretieho jointu, a preistotu si dá slnečné okuliare na oči..Prezlečieme sa do hippisáckeho ohozu,„zamykáme" stan a vyrážame..
Pri vchode kontrolujú, len či človek nemá flašes vodou, ktoré všetky putujú do koša, takže bylinkári, či vlastnícirôznych práškov, tabletiek si môžu užívať aj za bránami areálu...
Naše prvé kroky viedlik veľkým pláteným stanom, kde mali šatky, etnotašky,koráliky, odznaky,náušnice,tričká od Hendrixa, Marleyho,Morrisona až po Che Guevaru, vodné fajky,či vonné tyčinky..a hneď vedľa staré rockové, i nerockové cd, dvd-čka,koncerty a všetky možné hudobné lahôdky..aaaaaa hmm,na lepšie predstavenie si, ako som sacítila....akoby pred hladného položili stôl plný jedla ,alebo pred narkomanaďaľšiu dávku..
V areáli boli dve pódiá,príznačne pomenované Flower a Power. Na vonkajšom práve hrali anglickí TheSweet, snažiaci sa rozpáliť publikum od začiatku.Relatívne sa im to dariloa onedlho sme sa do náladičky dostali aj my. Ľudia na ich pesničkyreagovali, najmä zásluhou staršej generácie zastúpenej na festivale, pretožetáto anglická pop-rocková partia začínala už v 60.rokoch. Príjemnévystúpenie na začiatok.. Po nich prišli veteráni Blood,Sweat&Tears(pomenvaní podľa Churchillovho výroku), ktorí boli ešte aj na Woodstocku, ktoríuž publikum fakt dostali do varu. Bola to viac jazzová,ako rocková skupinaa ich černošský gitarista nás očaril všetkých..a dostal do tancujúcejnálady,aj napriek miernemu dažďu a vetrííku...skrátka,asi o levelvyšší kultúrny zážitok ako The Sweet. Odporúčam vypočuť si to..:)
Šli sme pozrieť na vnútornépódium, kde hrali Colosseum.Tiež prevažne jazzrocková kapela, ktorej začiatkysiahajú do '68. Asi tým vydýchaným vzduchom v sále, kde bolo mrtneživočíšne vyzerajúcich ľudí, nás veľmi neočarili. Nepomohli ani psychedelickéobrazy na stenách, sústavne sa točiace kruhy a obrazce, na ktoré som sa pozeralaasi viac,ako na pódium a nemohla som od nich odtrhnúť zrak.. vynikajúcidonucovací prostriedok,ako ostať v sále..:)
Po krátkej prestávkea konečne čerstvému vzduchu začali legendárni Jethtro Tull. Tak to už bolanaozaj iná kategória. Andersonova partia bola jedným z troch ťahákov tohtofestivalu a svoju povesť naozaj naplnila. Vynikajúce vystúpenie, živé,hravé, veselé, ľahký zvuk flauty prebíjal aj ten hustý vzduch vnútri...Myslím,že sa všetkým toto vystúpenie páčilo, vrele odporúčam ísť na koncert, ak saniekedy k takej šanci dostanete.. ale rýchlo, hudobníci sa rýchloopotrebúvajú..(som zvedavá,koľko ešte potiahne taký Keith Richards J)
Na druhom pódiu práve hrala Suzanne Vega, alemyslím, že smola pre ňu, keď ju dali organizátori na rovnaký čas ako JethroTull..
Obloha sa trochu zatiahla, miernespŕchlo, ochladilo sa, ale nikomu to nevadilo..každý bol už dosťv eufórii..niektorí až príliš.. niektorí tú eufóriu už nezvládlia sedeli v tureckom sede s neprítomným pohľadom...
Nasledovalo predposlednévystúpenie, hardrockoví Uriah Heep. Ľudia sa začali viac tisnúť dopredu, davzačal byť mierne rozvášnený, buď pokročilou hodinou, alebo inými faktormi,a tak mali títo veteráni už iba „povinnosť" udržať ľudí v záujme.Spevák, tak šesťdesiatročný si dal nasvoj vek naozaj nezvyčajné oblečenie, oranžové tričko bez rukávova obtiahnuté tyrkysové nohavice s antireflexnými pásmi,ktoré saodrážali vo foťáku.:) napriek miernym technickým nedokonalostiam zvukára tobolo príjemné vystúpenie, mne osobne sa páčilo, zahrali väčšinu svojich hitov,na konci pridali notoricky známu Lady in black, ktorú s nimi spievalo celépublikum. Nadšene zdvíhali ruky aj naozaj postarší ľudia, a vtedy akobyani tá veková hranica neexistovala..všetkých spojila hudba.. fakt dobré!
Napokon, o štvrť na dvanásť,nastal úplný vrchol večera. Mali totiž vystupovať Riders on the storm, čo sú„zreformovaní" legendárni The Doors, len bez Densmora, ktorý sas nimi,socka, súdi o meno, a bez môôôjho obľúúúbeného JimaMorrisona, keďže ten už je 36 rokov v nebi.. sorry. V pekle..:)
Všetkým trom sa nám podarilopredrať sa do prvého radu, doteraz nechápem,ako... Náš rakúsky kamoš ostal„len" v druhej rade, čo sa neskôr ukázalo pre neho ako veľmi dobrý ťah.Pompézny nástup, trochu dymu..a došiel legendárny Ray Manzarek a RobbieKrieger v sprievode troch nových členov kapely. Hmm.. bola som faktzvedavá, ako zvládne nový spevák rolu špecificky vystupujúceho Morrisona..aleujal sa jej úplne úžasne. Nemohla som z neho spustiť oči asi celévystúpenie..hehe. Akože, on je úplný dávač.:) Čo pesnička, to hit, takže všetcisme reagovali na každú zahranú vec. Fakt to vynikajúco odpálili, s takoudávkou energie, že by to z letargie dostalo aj najväčšieho flegmatika. Troškutam síce zapojili aj politického ducha, a celý dav posielal domov Busha,ale dalo sa im to prepáčiť..Spevák Brett Scallions mal až príliš veľa energie,čo asi nebola celkom jeho zásluha, zvlášť po tom, ako s Manzarkom začalipovzbudovať publikum k priznaniu, kto už dával LSD..no vtipnééJPo úvodných pesničkách už boli všetci vo fakt dobrej nálade, v takom„tranze", že mohli spraviť hocičo a publikum by im to žralo... Potom Brettzoskočil z pódia a šiel k publiku.. „Náhodou" sme boli v prvej rade, takže sme sis ním podali ruky..:))) Jeden chalan úplne vpredu si nedal pozora SBS-ka ho videla s jointom v ruke, tak prišla a chudákamimo reality ho zobrala preč. Tu mal náš rakúsky kamoš šťastie, že bol „až" v druhomrade, lebo jeho spokojné bafkanie, ani červené oči si už nikto nevšimol..:)))
O jednej skončili,na koniecdali notoricky známu Light my fire, čím celému koncertu dali peknúbodku.Väčšina ľudí tam však aj po konci ešte rozčarovane stála a eštevychutnávala vnútornú ozvenu práve prežitého koncertu.. Boli sme medzi nimi.Fakt to bolo vynikajúce vystúpenie,naživo úplne iné ako z LP-čiek, malo toštavu, dokázalo to spojiť všetky generácie do jedného celku, povzbudzujúcehodavu opakujúci pomaly každé spevákove slovo. Fakt kultová kapela, ktorá znovuraz dokázala, že davy z nej šaleli už v minulosti absolútneoprávnene.. ľudia, fakt to všetci traja vrele odporúčame, ak budete mať šancuísť na ich koncert, určite neváhajte..lebo Krieger vyzerá, že to už má vážnenahnuté. Má viac vrások ako Matuzalem,tak to neprešvihnite..!! Bola by toškoda..
Čo už viac dodať, po koncerte smesa odobrali do kempingovej zóny, míňali sme ľudí vo fakt rôznom stave...tak smesi v stave nirvány sadli pred svoj stan a rozjíímali..hehe. Rakušákvedľa nás rozjímal po svojom a zapálil si už neviem koľkého jointa.. úplne skapatí sme si po hodinke šli ľahnúťa zaspali sme spokojným a skoro ničím nerušeným spánkom..
Ráno sa zobudím..a zacítim trávu.To by bolo v pohode,kebyže to je trávička, na ktorej je rosa a behajúpo nej tie malé nechutné mravce..ale omyl..to sa len prebudil náš kamoš odvedľaa posadil sa blízko nášho stanu.. po improvizovaných raňajkách sme dákozbalili stan a všetci štyria sa odobrali preč. V supermarkete sme satvárili ako ľudia mimo reality, chceli sme podčiarknuť to hippisácke oblečenie,čo sme mali na sebe aj počas cesty naspäť..a ľudia sa tvárilivšeljako..pokukovali, čo sme to za socky.. J
Vo Viedni to nebolo o ničlepšie, predsa len ísť tak po ulici, to ako u nás kebyže vidímbezdomovca..hehe. Ale jedna podobne vyzerajúca partia nám tak spolupatričneukázala znak mieru, že sme sa hneď cítili humánnejšie.
To už bol absolútny koniec nášhovýletu, už len rýchla cesta späť do Blavy a opojné rozjímanie o prežitomhudobnom zážitku..
Vrele odporúčam všetkým vekovýmkategóriám, ktorých spája hudba staršieho dáta, určite si tam nájdu to svojea prežijú príjemné dva dni..:)))
MAKE LOVE, NOT WAR..:)
Autor: Michala Gabrišová
