Vtedy som si myslela, že nedokážem bez neho žiť, bol to môj prvý vážny vzťah. Bol to prvý človek na ktorom mi naozaj záležalo. Napriek tomu ma jeho strata nebolí. Asi som sa s tým vyrovnávala postupne, ako sa láska potichu vytrácala. Odišla a už sa nikdy nevráti. Viem to.
Niekedy len tak sedím, pritiahnem kolená k sebe a hlavu ukryjem tak, aby ani na najrušnejšej ulici veľkomesta nikto neodhalil na čo práve myslím. Vtedy mám pocit najväčšieho bezpečia na svete. Možno to znie ako klišé. Možno aj je. Neviem, a je mi to jedno.
Vzťah je určité obmedzovanie, ktoré je pre dvoch zamilovaných ľudí samozrejmosťou. Veď práve, pre dvoch zamilovaných ľudí, ktorými sme boli kedysi aj my. Niekam sme sa zatúlali a nemôžme sa nájsť. Asi ani nechceme, konečne nemusíme nič vysvetľovať, ani sa za nič ospravedlňovať. Viem, že moje rozhodnutie bolo správne a neoľutujem ho. Možno by som sa na to nikdy neodhodlala a žila vo vzťahu, ktorý mi zväzoval ruky. Bránila mi v tom moja pohodlnosť, ale hlavne strach zo samoty a z niečoho nového.
Práve vtedy, keď som sa nemala s kým podeliť o moje trápenia a pocity, pretože ma nikto nevedel pochopiť, prišiel človek, ...kamarát, známy... neviem kam by som ho zaradila, možno to zistím, keď toto dopíšem. Vedel mi odpovedať na všetky moje otázky, vedel mi poradiť a vedel ma utešiť. Obaja sme sa trápili vo vzťahoch možno vážnejších ako by sme chceli. Cítila som že máme veľa spoločného. Teda aspoň v tomto.
Keď písal akoby mi kradol myšlienky. Akoby sme sa poznali už dávno predtým a pritom všetko bolo také čerstvé. Všetky trápenia aj radosti. Bola som smutná a šťastná zároveň. Neviem to inak vysvetliť. On ma urobil šťastnou. Ani o tom nevedel a asi to tak malo ostať. Zdôverila som sa mu s vecami o ktorých som sa pred inými bála hovoriť. Myslela som, že ma odsúdia, veď mám takého "úžasného" chalana. Áno je úžasný a práve preto nudný. Chcem niekoho zaujímavého a nie dokonalého.
Viem, že keď sa otvorím niekomu neznámemu, som veľmi zraniteľná. Nechápem prečo to ale neviem pochopiť...
Na internete sme si rozumeli, ale zrazu, keď sme sa stretli, bolo to čudné, akoby sa vo mne niečo zablokovalo a nemohla som zo seba nič dostať. Nechápem to. Asi som príliš hanblivá. A vlastne chápem. Keď píšem, môžem si to dobre premyslieť a keď neviem čo, jednoducho nenapíšem. Nenávidím svoju hanblivosť!
Mohli sme sa rozprávať, len tak ležať, pozerať sa na oblohu a mohlo nám byť fajn. Mohlo...
Brala som ho ako človeka, ktorý sa mi páčil, niečo ma mohol naučiť a dobre sa mi s ním písalo. Nechcela som s ním riešiť. Nič. Zničili by sme niečo, čo sa ešte ani nestihlo začať. Nechcela som ho predsa stratiť.
Stretli sme sa v jednej krčme, kam chodíme s kamarátmi. Bol tam aj môj bývalý. Sedel s nami pri jednom stole. Bolo to divné. Som si istá, že už k nemu nič necítim. Vlastne cítim, totálnu apatiu.
Úmerne s časom sme boli aj my viac a viac opití. Keď som opitá, cítim sa neskutočne voľná. Mám pocit, že môžem robiť všetko. Niečo ako vo sne, aj keď to bol príjemný sen, nemusím znášať žiadne následky.
Sedela som na nejakom kameni, pamätám si, že mi bolo zima.
Chýbalo mi objatie, ktoré by ma zohrialo. Práve som dopísala smsku kamarátke, že sa mám super a už sa teším na intrák, keď si ku mne prisadol. Trochu ma to prekvapilo. Najskôr sme sa chvíľu o niečom rozprávali, ale určite to nebolo dôležité...naklonil sa ku mne a naše pery sa spojili.
Obidvaja sme boli príliš opití, aby sme si uvedomili, čo vlastne robíme. Bol to taký zlom. Nechcela som aby sa to stalo, vlastne chcela, ale to všetko malo navždy ostať v mojej hlave. Nikdy sa to nemalo zmeniť na realitu. Napriek tomu som v tej chvíli bola veľmi šťastná. Bolo to šťastie chvíľkové, ale mne to vtedy stačilo. Celé to bolo čudné, myslím, že aj jemu sa to páčilo. Veď keď som ho hladkala po tvári, hovoril, ako mu to chýba. Aj mne to chýbalo...
Ani neviem ako, naše kroky smerovali do garáže, robili sme si srandu, že budeme tam robiť "prasačiny". Ešte ani poriadne nezatvoril dvere, už som ležala na gauči a on na mne. Asi dostal na to chuť a ja som bola práve po ruke... Opitá... Vtedy bola asi posledná možnosť odísť, lenže moje zmysly boli otupené, na nič som nemyslela. Nemyslela som na to čo bude zajtra, na svoje zásady... Chcela som sex. Veď už som sa skoro dva mesiace s nikým nemilovala. Ani to nám neklapalo.
Pamätám si ako hovoril, že ma celú vyzlečie, ešte aj vtedy som to brala ako vtip. Až keď sme boli obaja skoro nahí mi to došlo.
Potom prišla strašne komická chvíľa, vytiahla som kondóm, ktorý sme používali s bývalým priateľom a podala som mu ho.
Nikdy som mu ho nedávala ja, vždy to robil sám. Asi ani neviem, ako sa to robí.
Chvíľu sa s ním trápil a potom zahlásil, že mu je malý! Bolo mi to neskutočne smiešne, ale nepamätám si či som sa smiala. Neviem ani či sme to robili s kondómom, alebo nie, ani ako dlho to trvalo. Odvtedy mám okno. Viem len že som spadla pod stôl a tým sa to skončilo. Zaspali sme.
Zobudila som sa nadránom, chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť. Cítila som že to bolo len o tom a nič viac ma nečaká, hoci som som o tom snívala, ale... to je jedno.
Odišla som sama, cestou som potichu plakala. Bola ešte tma a bála som sa. Mala som zmiešané pocity. Zrazu mi zazvonil telefón a ozval sa jeho hlas: "Kde si?"
...bola som na ceste domov, čo najďalej od neho... Predsa som si povedala, že mi už nikto neublíži, vedela som že to tak dopadne...no...nevedela, myslela som si to.
Išiel so mnou kus cesty, požičal mi svoj bicykel, aby som sa mala ako dostať domov. Bozkávali sme sa. Tváril sa veľmi smutno, ani neviem prečo, ale to sa mi asi len zdalo. Tie bozky už ale nemali prísť.
BOZKY K SEXU NEPATRIA. K milovaniu áno, ale nie k sexu. Sú až príliš osobné.
Autor: Michaela
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
